Rómovia a vzdelávanie

Autorka: Michelle Kubištová

O tom, že  mnoho Rómov a Rómiek na Slovensku je nevzdelaných, počúvame neustále. O dôvodoch prečo to tak je, však počujeme menej. O víziách a riešeniach tejto situácie nepočujeme takmer  vôbec. Do  .klubu pod lampou na bratislavských Palisádach  na sklonku novembra 2020 prijali pozvanie štyria vzácni hostia, aby v talkshow Michelle Kubištovej na tému Rómovia a vzdelávanie sa spoločne pokúsili hľadať odpovede na tieto nástojčivé otázky.  

Janette Motlová je riaditeľkou Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie (VUDPaP). V ústave sa momentálne pokúšajú nastaviť systém psychologického poradenstva tak, aby rómske deti boli úspešné na testoch školskej zrelosti a aby bol na testoch akceptovaný ich materinský jazyk. Cieľom ich snaženia je, aby sa do špeciálnych škôl dostali iba tí žiaci,  ktorí to skutočne potrebujú a aby sa bežné školy pre rómske deti zinklúzivnili a dostali komplexnú multidisciplinárnu starostlivosť priamo v škole.

Miroslava Hapalová je riaditeľkou Štátneho pedagogického ústavu. Ešte nedávno však pracovala ako proreformná analytička v projekte neziskovej organizácie MESA10  To dá rozum, ktorého cieľom bolo definovať príčiny súčasného nepriaznivého stavu školstva na Slovensku a navrhnúť v ňom systémové zmeny. To dá rozum má vypracované detailné analýzy o tom, aké zmeny školstvo potrebuje.

Nadežda Malčeková je jedna z prvých rómskych pedagogických asistentiek na Slovensku s dlhoročnou praxou v teréne. O svojich skúsenostiach z práce s deťmi z rómskych komunít  vydala autobiografický román Dievčatko z kláštora a pred dokončením je autobiografický román Ďatelinka, ktorý možno smelo pokladať za  storytellingový nástroj pre prácu s rómskymi žiakmi.

Pavel Hrica je zakladateľom občianskeho združenia Cesta von,. Toto občianske združenie veľmi úspečne rozbehlo projekt ranej starostlivosti rómskych detí zo sociálne znevýhodneného prostredia Omama.

Michelle Kubištová si do svojej talkshow Rómovia a vzdelávanie z projektu ROMALE pozvala erudovaných odborníkov.
Michelle Kubištová si do svojej talkshow Rómovia a vzdelávanie z projektu ROMALE pozvala erudovaných odborníkov.

Čo vás inšpirovalo venovať sa téme vzdelávania?

Janette Motlová mala šťastie na učiteľku, ktorá ju viedla k vzdelaniu. "Keď sa vraciam do komunity, tak je tam veľa detí, ktoré sú ako ja. Len nemajú tú správnu pedagogičku, ktorá by ich viedla. Je dôležité rozprávať sa o tom, čo dokáže jedna osoba v živote človeka."

Mirka Hapalová sa spolu so spolužiačkou z psychológie rozhodla, že pôjdu spolu do rómskej osady. Viedli tam predškolskú prípravu pre deti. Ako raz spolu s deťmi natierali plot, jeden otecko im, že je je to skvelá výplň času počas prázdnin. Avšak, keď skončí leto, skončia aj tieto aktivity. A deti ostanú žiť v tom marazme tak ako doteraz. "Zo mňa vtedy vyletelo - žiadnom prípade! Nekončí to týmto letom. Tak sme počas vysokej školy chodili do jednej osady a robili tam voľnočasové a vzdelávacie aktivity s deťmi. Keď som skončila vysokú školu, rozhodla som sa, že nemá zmysel plánovať riešenia, pokiaľ ich človek nevyskúša. Preto som sa odsťahovala na východné Slovensko, kde som žila niekoľko rokov."

Pavel Hrica dostal pocit, že druhú polovicu pracovného života chce robiť niečo, čo je najzmysluplnejšie. "A toto je výsledok. Robím to, čo som si vysníval."

Nadežda Malčeková vyrastala ešte v dobe, kedy sa učiteľom hovorilo súdruh, súdružka. Na základnej škole bola spomedzi spolužiakov jedinou Rómkou. Celých osem rokov v škole bolo pre ňu veľmi ťažkých. Pamätá si na momenty, kedy jej učitelia dávali pocítiť, že je Rómka. "Vo mne bol veľký hlad, vedieť viac. Byť rovnocenná ostatným spolužiakom. A dodnes to mám v hlave. Vždy som hovorila že chcem byť učiteľkou a chcem byť lepšia ako moji učitelia. Mojich žiakov som neskôr učila, že musia byť lepší a musia dokázať viac ako ja."

Atmosféra zo strižne živého live-streamového prenosu talkshow.
Atmosféra zo strižne živého live-streamového prenosu talkshow.

Raná starostlivosť pre deti do 3 rokov

Nadežda Malčeková opisuje prostredie v marginalizovaných rómskych komunitách (MRK). "Deti sa rodia do veľmi chudobných pomerov. Žena sa stane matkou v mladom veku. Sama je, dajme tomu, ešte žiačkou základnej školy. Čiže nemá dať, aké vzdelanie tomu dieťaťu. Ona sama ešte potrebuje nejaký dozor. Automaticky tá výchova prechádza na starú mamu. Niekedy sa stane, že tá mamička je úplne sama. A nemá jedno či dve deti ale päť či šesť. Keď som tam bola, videla som, že tie deti sa vychovávali samé medzi sebou." Nadežda pripomína, že mamička sa musí starať o dieťa nielen na báze vzdelávania. Musí ho ošatiť a nakŕmiť. Sama je spravidla nepracujúca a do 25 rokov zvykne mať už viac ako dve deti. "Je to veľmi ťažké. Ona potrebuje oporu. Nie je informovaná o programoch, ktoré bežia a veľmi by jej pomohli. Preto je potrebná komunikácia medzi terénnym, pedagogickým asistentom a komunitou."

Miroslava Hapallová súhlasí, že častokrát stačí len sprostredkovať informácie do komunity. "Malé dieťa sa narodí do osady, kde je studená zem, kde je blato lebo tam nie sú chodníky a deti chodia dnu a von. Čiže to dieťa si neprejde fázami, že má štvornožkovať... Alebo tá mama nevie, že ho nemá posádzať lebo to narúša jeho vývin atď. Vďaka takým organizáciám, ako je aj Omama sa sprostredkovanie informácií dá zabezpečiť."

Janette Motlová objektívne hovorí, že téma ranej starostlivosti nie je na Slovensku úplne preskúmaná. Našťastie už prebieha niekoľko programov, ktoré dávajú príležitosť skúmať a venovať sa tomu, aké benefity raná starostlivosť prináša. Pojem raná starostlivosť začala Janette vnímať pri deťoch s poruchou sluchu. Keď začala pracovať vo VUDPaPe a chceli sa téme ranej starostlivosti venovať, zistila, že to nemajú kde skúmať. "Takže teraz sme sa zapojili práve do programu Omama, aby sme sa mohli pozrieť na problematiku aj cez dáta. Potrebujeme nastaviť výskumy tak, aby sme mohli sledovať deti, ktoré prešli ranou starostlivosťou v dlhšom časovom horizonte. Je to zatiaľ skôr experimentálny výskum. Máme dáta, ale len tie, ktoré dokážeme zanalyzovať z nášho  Detského centra pre vzdelanie a výskum, ktoré je súčasťou VUDPaPu. Tam vieme povedať, čo tá raná starostlivosť prináša. Ale zatiaľ nemáme na Slovensku výskum, ktorý dokáže kontinuálne sledovať deti v nejakom období."

Na Slovensku je raná starostlivosť vo veku 0-3 roky rozdelená do kompetencií troch rezortov. "Čo do istej miery spôsobuje, že robia všetci a nikto," konštatuje Miroslava Hapalová.

"Čo sa týka ranej starostlivosti pri deťoch zo sociálne znevýhodneného prostredia, tam je to naozaj iba pár neziskových organizácii, ktoré sa tomu venujú vďaka súkromným donorom. Musím ale povedať, že teraz je už zo strany ministerstva školstva snaha podporiť túto oblasť. Bol vyhlásený prvý dotačný program aj pre programy ranej starostlivosti, ktoré sú poskytované vo vylúčených lokalitách," pokračuje Mirka Hapalová. Odporúčania výskumu To dá rozum  jednoznačne navrhovali tému ranej starostlivosti spojiť "pod jednu strechu". Nech je  jeden koordinátor týchto programov. Mirka Hapalová si myslí, že by to mohlo byť práve ministerstvo školstva. "A následne dobudovať a vybudovať sieť poskytovateľov ranej starostlivosti aj pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, aj pre deti so zdravotným znevýhodnením. Posilniť aj poradenský systém v oblasti ranej starostlivosti. To je niečo, na čom aj teraz pracujeme. Máme sieť poradní v regiónoch, ktorá by takisto mohla byť nápomocná. A samozrejme kvalitné financovanie, na ktorom to potom stojí a padá."

Janette Motlová dodáva, že ambíciou na najbližší rok je nielen venovať sa ranej starostlivosti na úrovni školstva, ale aj podporiť tvorbu nadrezortnej stratégie. "Čiže stratégia, ktorá je nad všetkými tromi rezortami, kde je zladenie sa na tom, čo ideme robiť, kam chceme smerovať. Potom sa z tej stratégie "vypľujú" úlohy pre jednotlivé rezorty."

Čo je toxický stres?

Pavel Hrica tento pojem približuje na svojom zážitku. "Išiel som do jednej z našich osád dodávkou po diaľnici. Zrazu sa predomňa predradilo jedno auto zboku a začalo prudko brzdiť. Ja som bol v dodávke, v ktorej nejazdím každý deň, tak ja som mal okamžite tlak 300 na 200. Okamžite stres, panika. Zabrzdil som. Chcel som sa vyhnúť tej zrážke. Chcel som prežiť. Celé to trvalo asi päť sekúnd. Vtedy som myslel iba na to, že sa chcem v tej chvíli zachrániť. Nakoniec to dobre dopadlo. No, mne ešte asi aj hodinu po tom bilo srdce.

Keď to prirovnám k tomu, s akými ľuďmi pracujeme, tak oni takýto stres zažívajú veľmi často. Nie kvôli havárii ale kvôli existenčným problémom... Riešia, ako získať peniaze , ako splatiť nejakú exekúciu, nejakého úžerníka, z čoho kúpia stravu pre deti. Čiže sú stále v nejakom napätí, lebo premýšľajú, z čoho budú žiť. Do toho je ďalšie množstvo problémov. Vonku prší, zatečie im tam...

Stres je dobrý na to, že sa sústredím na jednu vec. Ako pri tej ceste autom. Vtedy som sústredený len na tú konkrétnu situáciu. A vtedy nerozmýšľam, že pôjdem niekam študovať do zahraničia. Alebo čo budem robiť o päť rokov. Vtedy proste riešim tú krátku situáciu. Takto funguje stres. Sú to vlastne stresové hormóny, ktoré nás pomáhajú nabudiť a zvládnuť danú situáciu. Problém je, keď je toho stresu príliš veľa. Opakovane. Často. Vtedy sa mozog blokuje a myslí len na prežite. Blokuje to dlhodobé premýšľanie, lebo sa sústredí na to krátkodobé. Na prežitie. A tomuto sa hovorí toxický stres.

Problém je, keď toxický stres zažívajú malé deti. Lebo v ranom detstve to cítia cez svojich rodičov. Ešte v prenatálnom období, keď sú súčasťou tela matky. Priamo to vplýva na dieťa. Je dokázané, že keď dieťa žije v takomto konštantnom napätí alebo sa do toho ešte pridá nejaká trauma, tak to spomaľuje rozvoj neurónových prepojení. Rozvoj detí. Takže keď prídu do školy, majú veľa zameškaného. A niektoré veci sa dejú len v ranom veku. Môžete to v neskoršom veku dobiehať, ale s oveľa väčším úsilím. Mozog je v tom ranom veku veľmi plastický a neskôr tvrdne, takže niekedy je to už ťažšie. Čím sme starší, tým ťažšie sa učíme. Takže ten raný vek je kľúčový. Preto je dôležité, aby sme vplyv toho stresu obmedzili čo najviac."

O čom je projekt Omama?

Pavel Hrica počas programu mobilný pedagóg pochopil zázrak raného vývinu pri nepočujúcich deťoch, podobne ako Janette Motlová. "Prvých 1000 dní v živote dieťaťa je kľúčových. Je to ako taký stromček, ktorý je vykrivený a keď sa včas narovná, tak potom rastie dobre celý život. Podobne je to pri nepočujúcich deťoch. Tento zázrak sme chceli preniesť práve na deti v sociálne znevýhodnenom prostredí, pretože je to veľmi obdobné tomu zdravotnému znevýhodneniu. Tie deti nemajú nejaký zmyslový hendikep alebo nemajú nejakú končatinu, ktorá by im chýbala, ale zažívajú iné problémy ako napríklad toxický stres a aj chudoba je hendikep. Obzvlášť generačná chudoba. Generačná chudoba znamená, že sa ľudia do nej narodia. Žili v nej ich predkovia a ešte aj predpredkovia. To nie je tak, že by som náhodou situačne schudobnel ale je to niečo, čo už je tam štandardom. Toto je problém a je to veľký hendikep. Tie deti si to nevybrali. Oni sa do toho narodia a majú oveľa horšiu štartovaciu čiaru.

My však veríme, že sa to dá vyriešiť a že existuje tá cesta von. Môžeme tým deťom pomôcť to napraviť alebo kompenzovať sociálne znevýhodnenie. Na tom funguje program Omama. Pôsobíme priamo v osadách. Momentálne v jedenástich, začínali sme v troch. Postupne by sme to chceli rozširovať čo najďalej. Budeme sa tešiť, ak sa štát zmobilizuje a bude schopný projekt Omama podporiť. Ale kým sa to stane, snažíme sa zapojiť množstvo súkromných darcov, donorov, široké skupiny ľudí, ktorý v tomto projekte vidia zmysel. Čiže nechceme čakať, kým sa toto na strane štátu podarí a preto mobilizujeme širokú verejnosť, ktorá pomáha v tom, že tie ženy platíme. Vyberáme ženy priamo v osadách, ktoré majú častokrát základné vzdelanie alebo nemajú ani maturitu, ale dostávajú od nás vzdelávanie a tréning. Naučia sa základné veci ranej stimulácie. Väčšinou sú Omamami mamičky, pretože otcovia chodia po brigádach a majú iné veci na starosti. Takže starostlivosť o domácnosť a výchova ostáva väčšinou na žene. Takže Omamy chodia do domácností, pracujú s mamičkami, hrajú sa s deťmi, dávajú im hračky. Raz za týždeň sa deje takáto individuálna lekcia. A potom zvyšok by mal byť na tej mamičke alebo na tom rodičovi, aby podporoval dieťa, aby ho rozvíjal. Takže toto je pointa projektu Omama."

Ako sa stať Omamou?

Pavel Hrica hovorí, že dostane typ od starostov na jednotlivé kandidátky. Kandidátky potom dostanú úvodné testy, kde sa sleduje, ktorá z nich by prácu Omamy zvládla. Sleduje sa, či poznajú základné farby, tvary, aký je ich vzťah k deťom. A taktiež úroveň znalosti slovenčiny.

Mali nekonečnú diskusiu, či majú Omamy rozprávať po slovensky alebo po rómsky. Nakoniec, po diskusii s odborníkmi, to uzavreli tak,  že Omama hovorí s deťmi po slovensky, ale vyzýva mamičky, aby doma hovorili materinským jazykom. "Materinský jazyk má svoj význam, je veľmi dôležitý. Ale zasa deti sú hendikepované, keď prídu na základnú školu, kde sa po rómsky nerozpráva a slovenčina je pre nich cudzí jazyk. Takže je dobré, že majú základy slovenčiny," hovorí Pavel Hrica.

Po úvodných testoch sa vyberie tá najlepšia. Tá dostáva intenzívne vzdelávanie. Musí absolvovať niekoľko víkendových školení s najlepšími odborníkmi na ranú stimuláciu. Každá z vybraných žien, má mentorku a postupne sa v praxi zabeháva a zlepšuje. Taktiež je tam supervízor, ktorý Omamám dáva spätnú väzbu. Tým spôsobom sa z vybraných žien za rok stávajú profesionálky.

"Tie ženy nám pred očami rozkvitajú. Žena, ktorá bola častokrát ubitá chudobou zrazu dostane dôstojnú prácu, nejaký plat, dôstojnejšie podmienky aj prístup a zrazu je z nej usmiaty človek s dobrou energiou, ktorý ide do práce, vie vystúpiť, vie komunikovať. Toto je ďalší úžasný zázrak. Nie len pomoc pre tie deti aj pre samotné Omamy," dodáva Pavel Hrica.

Koľko Omám by sme potrebovali pre všetky deti z MRK?

"Detí, z MRK, vo veku 0-3 je do osem tisíc. Priemerná Omama robí so zhruba dvadsiatimi deťmi. To nám vychádza na 400 omám. Teraz ich máme šestnásť. Do roku 2023 by sme ich chceli mať štyridsať. Takže by sme chceli pokryť 10% z toho celého množstva. To si dokážeme trúfnuť zo súkromných zdrojov, ale potom bude treba presvedčiť politikov. Pretože tu sa každé to investované euro mnohonásobne vráti," vysvetľuje Pavel Hrica.

Janette Motlová hovorí, že sa na tom začalo posledné dva roky veľmi intenzívne pracovať. "Vychádzajú štandardy na rané poradenstvo. Ja verím, že do týždňa sú vonku. Tým pádom sa vytvára priestor že poradňa, ktorá by sa primárne mala starať o vek 0-3, by už mala minimálne vedieť, o čo sa oprieť. A keď sa podaria systémové zmeny od dotačných schém, tak dokážeme hádam preukázať, že to má opodstatnenie nielen pre nás ale aj pre štát."

Predprimárne vzdelávanie

Nadežda Malčeková vysvetľuje, že počas predprimárneho vzdelávania u detí z MRK je na prvom mieste dôvera. Dôvera zo strany rodičov voči pedagogickému zboru, aby mal záujem nechať svoje dieťa v škôlke. "Pretože ten rodič sa o svoje dieťa bojí, keďže ho mal do piatich rokov doma. Okrem toho vie, že to dieťa nepozná farby, nepozná ešte dobre čísla a nevie sa hrať s inými deťmi lebo nevie po slovensky."

Na strane pedagogického zboru zasa podľa Nadeždy musí byť chuť a ochota vziať rómske dieťa do škôlky. Avšak počas práce asistentky učiteľa sa  stretla aj s prípadom, kedy riaditeľka nechcela vziať rómske dieťa do škôlky. A to aj napriek záujmu rodiča dať svoje dieťa do škôlky. "Ak nie je ochota aj zo strany zriaďovateľa alebo starostov či riaditeľov a učiteľov škôl a škôlok, príde to dieťa do školy nepripravené a skončí v nultom ročníku alebo v špeciálnej triede. A taktiež si musíme povedať, že nemôžeme deti deliť. Mne sa veľmi ťažko rozpráva, keď sa deti rozdeľujú na rómske a nerómske. V prvom rade sú to všetko deti," vysvetľuje Nadežda Malčeková.

Mirka Hapalová poukazuje na to, že vo verejnom priestore sa často dôvody, prečo deti nechodia do škôlky zužujú na to, že si rodičia neuvedomujú dôležitosť vzdelania. "Avšak tých problémov je skutočne viac. Ja by som pridala aj tú finančnú bariéru. Je reálna. Spočíva nielen v poplatkoch za škôlku, ale aj v poplatkoch za stravu, za pomôcky... Potom rôzne skryté poplatky. Častokrát sa zbierajú peniaze na rôzne mimoškolské aktivity, dieťa musí mať papučky, musí doniesť mydlo...

Na Slovensku sú nástroje finančnej podpory pre deti z chudobných rodín pri nástupe do škôlok. Strop je však nastavený nízko. Pokiaľ je matka doma súbežne s dieťaťom a poberá na dieťa rodičovský príspevok, tak dieťa už stráca nárok na finančnú podporu pri nástupe do škôlky. "Je potrebné si uvedomiť, že ak má matka 200 eur na mesiac z rodičovského príspevku a má platiť za škôlku 20-30 eur, plus papučky, strava, atď., tak je to neúnosné. Čiže my naozaj musíme cielene odstraňovať tieto problémy. Odstraňovať aj geografické bariéry, pretože dosť veľká časť rómskych osád má škôlku ďaleko. To znamená, že pokiaľ má tá mamička niekoľko detí a má dieťa každý deň vodiť niekoľko kilometrov do škôlky po nespevnenej krajnici, tak to pravdepodobne po pár pokusoch vzdá," opisuje Mirka Hapalová.

Omama Viera Kováčová zo Zborova  pri ranej starostlivosti priamo v domácnosti dieťaťa.
Omama Viera Kováčová zo Zborova pri ranej starostlivosti priamo v domácnosti dieťaťa.

Materinský jazyk? Rómsky.

Z prieskumu To dá rozum, v ktorom bola Mirka Hapalová jednou z analytičiek, vychádza, že pripravenosť škôlok na deti z inojazyčného prostredia nie je vysoká. Adaptačný proces je pre dieťa ťažší, ak nerozumie jazyku. Avšak to, že dieťa nerozumie sa častokrát pokladá za vinu dieťaťa. "Čo si priznajme, že by tak nemalo byť. Pretože škôlky by mali byť pripravené na to, že tam prídu deti s iným materinským jazykom," konštatuje Mirka Hapalová.

Pavel Hrica dodáva, že Ústava nám hovorí o práve na vzdelanie a o tom, že máme právo vzdelávať sa v našom materinskom jazyku alebo sa doučiť štátny jazyk. "Ale pri rómskych deťoch neplatí ani jedno. Neplatí ani to, že by sme im poskytovali vzdelanie v rómskom jazyku a neponúkame im ani tú možnosť doučiť sa slovenský jazyk."

Mirka Hapalová hovorí, že sa začína rozvíjať podpora detí, ktorých materinský jazyk sa odlišuje od vyučovacieho jazyka školy. "Od úrovne diagnostiky jazykových schopností, pretože tie sú rôzne hlboké. Pokiaľ dieťa zvláda komunikačnú úroveň neznamená to, že na druhom stupni nám rozumie abstraktným pojmom. Čiže od diagnostiky cez nastavenia podporných nástrojov, ktoré môžu spočívať presne v tých pomocných profesiách, ktoré hovoria materinským jazykom dieťaťa a sú prítomné v škole. Cez rôzne typy doučovania a cez inú didaktiku. Pretože učiť slovenčinu ako cudzí jazyk si vyžaduje od učiteľa iný spôsobom výuky."

Janette Motlová dodáva, že vo VUDPaPe sa pracuje na diagnostickom skríningu u detí vo veku 5 rokov. Tak bude možné zistiť, či je slovenčina pre dieťa cudzí, druhý alebo materinský jazyk.

Test školskej zrelosti

Vo VUDPaPe idú filozofiou testu školskej pripravenosti. Nie školskej zrelosti. "Školská zrelosť je jedna z oblastí, ktoré by sme mali sledovať. A nie to celé na tom postaviť. Školská zrelosť hovorí, ako je na tom dieťa teraz. Nič však nehovorí o tom, kde sú silné stránky dieťaťa. Kde je tá stránka, ktorú treba rozvíjať. Test školskej zrelosti je ako nejaký ortieľ, kedy povieme, že dieťa nie je pripravené ísť do školy. Lenže nepovieme, čo urobiť pre to, aby sa do školy dostalo. Čo to teda pre dieťa znamená, že nie je dostatočne zrelé ísť do školy a má zopakovať celý rok v škôlke? Pre akékoľvek dieťa. Nie len pre to rómske," vysvetľuje Janette Motlová, "preto ideme skôr tou formou školskej pripravenosti. Poznáme dva druhy testov. Jeden je skupinový, ktorý sa využíva najmä pri bežných deťoch. Druhý typ, je individuálny. Je rok, možno rok a pol starý. Tento individuálny test je vhodný pre deti, ktoré majú iné sociálne a kultúrne prostredie. Nemám rada slovo "menejpodnetné prostredie", pretože si myslím, že je to inopodnetné prostredie. Neznamená to, že tie maminy robia niečo zlé. Ony to len robia inak. Na čo my bežne majoritne nie sme zvyknutí. Takže individuálny test je vhodný pre túto cieľovú skupinu detí. Test je postavený na nácvikoch a vzťahu. Vzťahu s človekom, ktorý robí diagnostiku. Diagnostiku nemožno robiť tak, že prídem ako teta s kufríkom, položím ho na stôl a vytiahnem nejaký test. To dieťa ma prvýkrát vidí, prvýkrát pozerá na ten kufrík. A ešte má veľa obrazov v mysli. Teta s kufríkom- lekárka, sociálka... začne mať strach, že ho zoberú do detského domova. A samozrejme, že v takom rozpoložení nedokáže vyplniť nejaký test. Nejakú nalinajkovanú cestu."

Vo VUDPaPe pracujú aj na tom, aby sa školská zrelosť neposudzovala predtým, než dieťa začne chodiť do školy. "Pretože ako my budeme vedieť, ako bude v škole dieťa fungovať? Keď my ho testujeme v podmienkach, v ktorých ešte nikdy nebolo? Ten test je postavený na tom, aby sme sa na to dieťa pozerali naozaj holisticky. Aby sme pochopili, čo všetko je schopné sa naučiť, kde bude potrebovať pomoc a súčasne aj zhodnotiť, ako na tom teraz je. Takže to, čo by sme my chceli je, aby deti išli do školy a mohli sme ho oddiagnostikovať počas dvoch, troch mesiacov strávených v škole," dodáva Janette Motlová.

Miroslava Hapalová pripomína povinné predprimárne vzdelávania, ktoré bude platiť od školského roka 2021/2022. "V tomto zmysle, je omnoho dôležitejšie nejakým základným skríningom si zistiť, ako na tom to dieťa je a v akých oblastiach. Vieme, že strávia rok v materskej škole. Učiteľky a učitelia im majú možnosť veľa vecí odovzdať a zásadným spôsobom ich posunúť. Preto si tiež myslím, že ten test školskej zrelosti ako nejaký semafor, ktorý dá zelenú alebo červenú, pred vstupom do školy nemá veľký zmysel."


Vo VUDPaPe pracujú aj na tom, aby sa školská zrelosť neposudzovala predtým, než rómske dieťa začne chodiť do školy.
Vo VUDPaPe pracujú aj na tom, aby sa školská zrelosť neposudzovala predtým, než rómske dieťa začne chodiť do školy.

Základná škola

Nadežda Malčeková opisuje pocity dieťaťa z MRK pri nástupe na základnú školu. "Okrem toho, že dieťa neovláda slovenský jazyk, je treba si tiež uvedomiť, že nemá pomôcky. Nemá základnú vybavenosť do školy. A ono sa automaticky začne porovnávať. Začne sa cítiť zle. Stiahne sa do zadnej lavice. Nemá kamarátov, nemá sa s kým porozprávať cez prestávku. Dieťa sa utiahne do svojho kúta a prestane komunikovať, aj kvôli jazykovej bariére."

Nadežda je názoru, že všetko závisí od pedagóga. "On je ten, ktorý tvorí triedu, tmelí, zhusťuje, pomáha, je oporou, pohladká. Sem-tam troška zvýši hlas. On nesmie zabudnú na to, že nie je len pedagógom ale aj rodičom a taktiež by nemal zabudnúť, prečo túto prácu robí...

Keď bol pedagóg, ktorý bol skutočne ľudský, tak to išlo aj bez asistenta a aj napriek jazykovej bariére . Vedel si nájsť cestu k dieťaťu, upraviť si plány vyučovania. A tak dieťa veľmi ľahučko prešlo prvým ročníkom. Akonáhle rodič vidí na pedagógovi, že mu chce ukázať, že jeho dieťa má naviac, že naňho môže ako rodič byť hrdý, tak to ide.

Ak pedagóg, nerozumel dieťaťu, bola tam jazyková bariéra, to dieťa necítilo oporu a rodič stále počúval len negatívne veci na svoje dieťa, tak vtedy dieťa prestane pracovať na hodinách a stratí záujem. Potom sa dieťa posiela na psychologické testy, kde by malo byť s rodičom. Sama som však bola svedkom, že rodič bol za dverami. Ale podľa môjho názoru je na takéto "riešenie" priskoro. Pretože to dieťa sa vyvíja."

Mirka Hapalová dodáva, že častokrát je výsledkom takého testu mentálne postihnutie dieťaťa. "Čím tomu dieťaťu hneď určíme, že môže dosiahnuť maximálne vzdelanie prvého stupňa základnej školy a viac nie. Takže som rada, že toto sa začalo meniť, aby to takýmto spôsobom nefungovalo."

Janette Motlová poukazuje na to, že je potrebné nazerať na diagnostiku, ako na nástroj, ktorý nám má pomôcť mapovať potreby dieťaťa. Nie ako na nástroj, ktorý nám pomôže vidieť, čo to dieťa nevie, čomu nerozumie.

"Čo sa týka učiteľov, tak treba povedať, že ak majú šťastie, tak majú asistenta. Ale ten je tam možno rok či dva, pretože väčšina asistentov je platená projektovo. Najmä ak sú to deti zo sociálne znevýhodneného prostredia a nie deti so zdravotným znevýhodnením. Zároveň ten učiteľ nedostal do výbavy, ako učiť slovenčinu deti, ktoré pochádzajú z inojazyčného prostredia.

Takže naozaj na učiteľov netreba všetko váľať, ale treba ich podporiť. Personálne, odborne, pomôckami...Aby tú situáciu dokázali zvládať a aby naozaj mohli byť pre každého jedného žiačika oporou a aj prispôsobovať a individualizovať vzdelávanie," hovorí Mirka Hapalová.

Janette Motlová poukazuje na ďalší veľký problém. Ide o deti z MRK, ktoré majú zdravotný či zmyslový hendikep. " Hovoríme tu už o dvoj až trojnásobnom znevýhodnení. Toto je cieľová skupina, s ktorou vôbec nevedia teraz pedagógovia pracovať. Ani ľudia pracujúci v poradenských zariadeniach. Je veľmi náročné vysvetliť rómskym rodičom, ktorí majú problém s porozumením v slovenskom jazyku, že jeho dieťa má nejaký zdravotný či zmyslový hendikep. Sú to slová, ktoré sa častokrát v rómčine nenájdu. A súčasne vysvetliť rodičovi, že chceme dieťaťu pomôcť."

Segregované a špeciálne školy

"Prvým krokom je to, že sme dokázali prijať, že tu segregované školy máme. Pretože dlhé roky sme predtým zatvárali oči," hovorí Janette Motlová.

Janette opisuje, ako segregované školy vznikli. "Segregované školy nie sú len špeciálne školy. Máme základné školy, ktoré sa segregovanými "stali". Udialo sa to tým, že na strane majority panuje filozofia, že keď je v škole veľa rómskych detí, tak kvalita vzdelávania je nižšia. Lebo priestor nie je podnetný pre deti, ktoré nie sú rómske.

Ďalším fenoménom je, že keď niekto nejde za vzdelaním, tak ide vzdelanie do komunity. A tam sa začali tvoriť tie školy. Častokrát bol zámer dobrý, ale nakoniec nešťastne dopadol."

Segregované školy sú podľa Mirky Hapalovej niekde výsledkom "prirodzeného" odlivu a niekde výsledkom administratívnych zásahov. "Proti administratívnym zásahom sa bojuje ľahšie. Vieme, že máme oblasti na Slovensku, kde sa spádová oblasť určí pomerne tendenčne. Takže toto sú veci, ktoré sa dajú ľahšie odstrániť. Ťažší je "prirodzený" odliv detí zo strednej triedy, keďže rodič má právo si sám vybrať, do akej školy pôjde jeho dieťa. A to naozaj môžeme eliminovať jedine tým, že budeme podporovať kvalitu vzdelávania ako takého."

Mirka Hapalová konštatuje, že momentálne má u nás každé piate dieťa z vylúčenej rómskej lokality diagnózu mentálneho postihnutia. Čo vo väčšine prípadov znamená, že sa vzdeláva v oddelenej škole alebo triede so svojimi rómskymi spolužiakmi. V špeciálnom školstve takmer 50% tvoria rómske deti a v špeciálnych triedach je to až 75%. "Toto je problém ktorý tu máme a sme zaňho zodpovední jedine my. Musíme zabezpečiť to, aby sme tieto deti nenálepkovali diagnózou, ktorá im nepatrí . Toto sa vymyká akýmkoľvek medzinárodným skúsenostiam o výskyte mentálneho postihnutia."

Janette Motlová dodáva, že dieťa sa do špeciálnej školy nedostane len tak. "Je tam súbor krokov vedúcich k tomu, že sa dieťa ocitne v špeciálnej škole. Ak hovoríme o špeciálnych školách pre deti s mentálnym postihnutím, tak je tam práca psychológa v poradenskom zariadení, ktorý musí povedať, že to dieťa je v nejakom hraničnom alebo pod hranicou pásma mentálneho postihnutia, a preto by sa malo vzdelávať v špeciálnej škole.

My však teraz nemáme určený proces toho, čo všetko máme urobiť pred samotnou diagnostikou. Takže cielime k tomu, aby proces diagnostiky bol niekoľkonásobný a opakovaný. A až potom, môžeme povedať, že dieťaťu bude lepšie v špeciálnom výchovnovzdelávacom programe. Ale to neznamená, že má ísť do špeciálnej školy."

Okrem samotnej diagnostiky, považuje Mirka Hapalová za problém vzdelávanie detí v homogénnom prostredí. "Takto oberáme deti o možnosť vytvárať si prirodzené kontakty so svojimi nerómskymi spolužiakmi a kamarátmi a takisto o túto skúsenosť uberáme nerómskych žiakov. Tieto väzby sú pre ne potrebné. Častokrát sa rozprávame o malých mestách, kde keď si niekto zháňa prácu, tak je to otázka známosti. O toto všetko oberáme obe strany."

Pavel Hrica si myslí, že je potrebné čo najskôr a čo najviac zmenšovať mentálny rozdiel medzi nerómskymi deťmi a deťmi z MRK. "Pretože vtedy motivácia rodičov nerómskych detí, dať ich do inej školy, bude nižšia. Ale ak je medzi tými deťmi dvoj-trojročný mentálny rozdiel, tak vždy bude ten odliv."

Janette aj Mirka sú názoru, že je potrebné rozprávať o tom, čo všetko môže pobyt v škole s rómskymi spolužiakmi priniesť nerómskym deťom. Taktiež je podľa nich potrebné hovoriť o pozitívnym príkladoch z praxe. "Základná škola v Plaveckom Štvrtku bola temer čisto rómska, ale postupne sa to začína meniť. Ďalším príkladom z praxe je to, že niektoré samosprávy deti z osád porozdeľujú do škôlok aj s nerómskymi deťmi. Tie deti potom prirodzene spolu pokračujú na základnú školu a nikto nemá problém," uvádza Mirka Hapalová.

"Prvým krokom je to, že sme dokázali prijať, že tu segregované školy máme. Pretože dlhé roky sme predtým zatvárali oči," hovorí Janette Motlová.
"Prvým krokom je to, že sme dokázali prijať, že tu segregované školy máme. Pretože dlhé roky sme predtým zatvárali oči," hovorí Janette Motlová.

Prečo tak málo rómskych detí chodí na stredné školy a učilištia?

Podľa Janette Motlovej je to v dôsledku viacerých aspektov. Jedným z nich je kultúrny aspekt: "Rodič nechce pustiť dieťa do školy, ak je mimo bydliska, pretože má strach. A v konečnom dôsledku nie úplne verí tomu, že ak dieťa bude mať vzdelanie, tak mu to nejako zlepší kvalitu života.

Druhým aspektom je, že naozaj poznám rodičov, ktorí sa tešia z toho, že dieťa začne študovať na strednej škole. Zrazu ale zistia, že je to iný stupeň vzdelávania. Zrazu je to rýchly kolobeh predmetov, ktorý nedokáže dieťa zvládnuť. A to dieťa nemá takú trpezlivosť, aby vydržalo. A rodič nemá taký argument , aby to dieťa povzbudil.

A tretí aspekt je, že je málo pedagógov, ktorí dokážu podporiť a povzbudiť to dieťa, aby pokračovalo a dokončilo strednú školu."

Ako ovplyvnil COVID-19 vašu prácu?

Nadežda Malčeková ako pedagogická asistentka, bola od prvej chvíle naučená pracovať v teréne. Takže jej veľmi chýbal kontakt s deťmi. "Môj prvý nápad bol, dať pani riaditeľke žiadosť, či môžem ísť do terénu. Nie len rozdať materiály, ale s deťmi aj chvíľku byť. Veľmi ma potešilo, že pán starosta poskytol priestory obecného úradu, kde som sa s deťmi každý deň stretávala hodinu-dve. Vyučovania sa týkali hlavných predmetov ako je matematika a slovenčina. Netrvali hodinu ale iba 15 minút. Potom bola prestávka na hru, na športovú aktivitu a zasa sme sa vrátili naspäť. Čiže neskončilo to tým, že ja som im dala pracovný list a odišla. Ale veci sme si zopakovali a vysvetlili. Nestalo sa mi, že tie deti na vyučovania do obecného úradu nechodili. Dokonca sa prihlásili žiaci, ktorí neboli z našej školy. A ďalšia vec bola, že deti nestratili kontakt so školou. Pretože oni sa nemali ako pripojiť na dištančné vzdelávanie. Mali jeden telefón, nemali dáta. A ak je viac súrodencov, tak to nejde."

Pavel Hrica hovorí, že keď sa uzatvorili školy a škôlky, tak aj Omamy museli skončiť s lekciami a návštevami domácností. "My vieme, že každý výpadok pri ranom vývoji má oveľa väčší dopad ako v školskom veku. Preto sme vytlačili kartičky s aktivitami, ktoré Omamy spolu s hračkami, edukatívnymi materiálmi a návodmi nosili ku dverám domácností, aby sa mamičky mohli so svojimi deťmi hrať. Pre tých, ktorí majú nejaký internet či Facebook, sme vytvorili skupiny, kam pridávame videá s návodmi, čo môžu doma rodičia s deťmi robiť. Hovorí sa to v rómskom jazyku. Takže nám pandémia pomohla v zapájaní rodičov do rozvoja svojich detí. Pretože o to sa snažíme, " dodáva Pavel a hovorí, že okrem toho Omamy šili rúška, odovzdávali dezinfekciu a riešili informovanosť. Pretože v osadách bolo mnoho hoaxov a obáv.

Janette Motlová vidí pozitívum v tom, že doteraz nebolo pre učiteľov nikdy tak prístupné a rozmanité vzdelávanie.

Mirka Hapalová opisuje, že na začiatku bola podpora rámcovaná základnými usmerneniami tak, aby sa zabránilo opakovaniu ročníka pri deťoch, ktoré sa nevedia pripojiť do online vzdelávania. Následne nastavovali viaceré podporné nástroje, medzi ktoré patrí napríklad televízne vysielanie v slovesnom aj rómskom jazyku. "V rómskom iba raz do týždňa. Žiaľ." hovorí Mirka Hapalová, "Taktiež sme generovali pracovné listy, aby sme uľahčili prácu učiteľov . Pracovné listy boli naviazané práve na televízne vysielanie. Školy sa mohli následne uchádzať aj o dodatočné finančné zdroje na tlač a distribúciu týchto pracovných listov.

Počas leta fungoval program letných škôl. Chodili tam deti, ktoré nemali kontakt s učiteľom. "Teraz bola snaha udržať deti v škole a vyjednať, aby deti, ktoré sa nevedia zúčastniť dištančného vzdelávania , mohli ostať za akýchkoľvek okolnosti v škole a nestratiť kontakt s učiteľom," dodáva Mirka Hapalová.

V septembri sa otestovali program doučovania zo strany vysokoškolských študentov pedagogických smerov. Tí formou jeden na jedného mohli prichádzať do škôl a doučovať deti. Zapojilo sa viac ako 100 škôl. Keď však prišla druhá vlna, študenti musela prestať prichádzať do škôl a doučovať deti. Mirka Hapalová dúfa, že toto bude jeden z nástrojov, ktorý sa bude používať po odznení druhej vlny pandémie. Okrem toho sa teraz pracuje na zmene, ktorá má rozvoľniť striktné naviazanie učiva na jednotlivé ročníky. Pričom prechod z nižšieho ročníka do vyššieho je podmienený tým, že dieťa musí mať určité znalosti. Inak prepadne. Tomuto tlaku sa chce teraz predísť. Mirka Hapalová ďalej dodáva, že je potrebné zabezpečiť, aby sa týchto detí nestala stratená generácia.

Mirka Hapalová prízvukuje, že je potrebné zabezpečiť, aby sa z týchto detí nestala stratená generácia.
Mirka Hapalová prízvukuje, že je potrebné zabezpečiť, aby sa z týchto detí nestala stratená generácia.