Rómovia a média

V .klube pod lampou sa stretlo šesť novinárov, ktorí sa venujú rómskej tématike. Rómov, aj Nerómov. Boris Rizman, štatutár a konateľ Televízie ROMANA, Ján Strkáč, štatutár U2 Slovensko o.z., ktoré prevádzkuje  Rómsku tlačovú agentúru ROMATA, redaktor a moderátor Róbert Hamburgbadžo, predseda o.z. European Media Centre, ktoré prevádzkuje internetovú televíziu Gipsy Television, Kristína Mojžišová, šéfredaktorka národnostného vysielania Rádia Patria a Atilla Lovász, riaditeľ sekcie národnostného vysielania RTVS. Diskusiu moderoval Ján Biháry, redaktor internetovej televízie Romapožomatar.

Čo sú to médiá?

Kristína Mojžišová hovorí, že média sú komunikačný nástroj medzi novinárom a poslucháčom, ktorý formuje myšlienky.

Atilla Lovász dodáva, že medzi médiá patrí aj sociálna sieť. "V rámci médií existuje remeslo - žurnalistika. Nie všetko, čo je v médiách je žurnalistika. Vďaka médiám máme možnosť sledovať aj zábavné, aj náučné, aj dramatické obsahy a sú to média, ktoré nám ich sprostredkujú . V rámci tých médií pracujú žurnalisti. A žurnalisti pracujú v tom segmente médií, ktorý sme si pracovne definovali tak, že médium je reflexným priestorom spoločenstva. Akéhokoľvek. Platí to pre národné spoločenstvá, regionálne a aj pre národnostné."

Ako sa definujú rómske média? Majú v nich pracovať len Rómovia a Rómky?

Podľa Kristíny Mojžišovej rómske médiá vytvárajú obsah pre seba a svoje potreby. "Väčšinou ich spája spoločná téma, problémy, ktoré sú pre menšiny špecifické. A jazyk, ktorý je materinským jazykom menšiny. Sú vytvorené pre Rómov ako pre prijímateľov obsahov. Neznamená to ale, že je to iba pre Rómov."

Róbert Hamburgbadžo hovorí, že v Gipsy TV sa snažia dotknúť aj Nerómov. "Toto je pre nás možnosť ako búrať predsudky tým, že budeme prinášať objektívny obsah o rómskej menšine na Slovensku a prezentovať ho aj Nerómom."

Atilla Lovász sa málokedy stretáva s otázkou, čo je to rómske médium. Stretáva sa však s otázkou, čo je to národnostné médium. "RTVS pripravuje obsah pre 14 národností. Je ťažké definovať, v čom sú odlišné a v čom spoločné. Inak funguje spoločenstvo, ktoré má tisíc príslušníkov a inak to, ktoré má 10 000 príslušníkov. Býva mi zazlievané, keď poviem, že médium nemá národnosť. Národnosť začína mať médium vtedy, keď si definujem v tom danom médiu, v ktorom pracujem, cieľovú vrstvu. Takže čo je rómske médium? Také médium, ktorého cieľovou vrstvou je rómske spoločenstvo. Otázkou je, či je rómske médium také, kde hovoríme špecificky o Rómoch, ale cieľovou skupinou nie sú len Rómovia. Je to rómske médium? Prikláňam sa k tomu, že áno. Niekedy môže byť. Je jedno, či v takom médiu pracuje Róm alebo Neróm. Ten, ktorý tvorí obsah sa v ňom musí vyznať. Avšak slovenský štandard hovorí, že v rómskych médiách pracujú najmä Rómovia lebo poznajú terén, v ktorom Nerómovia tápajú. Ale nie je to pravidlo. Poznám maďarských novinárov pracujúcich v médiách, ktorých odberatelia sú Slováci. Takže ani to neplatí, že v slovenskom médiu môžu pracovať len Slováci."

Boris Rizman si myslí, že by to mal byť človek, ktorý to má v prvom rade v srdiečku. "Potom by to mal mať v hlave. To sú tie skúsenosti, to je tá odbornosť, aj znalosť problematiky. A nakoniec ruky. Tá technická časť, kedy to naozaj treba dostať do požadovanej podoby. Či už je to rádio, televízia alebo noviny. A až v poslednom rade je to, či je to Róm alebo to nie je Róm."

Ján Strkáč hovorí, že mal kolegyňu Nerómku, ktorá robila lepšie reportáže ako on a to je Róm. A robila ich priamo v osade.

Kristína Mojžišová pred 20 rokmi pracovala ako redaktorka v SME. Vtedy rómska téma nebola lukratívnou. Aj napriek tomu sa jej začala venovať a prischlo jej označenie, aj medzi kolegami, "cigánska novinárka". Kristína má vyštudovanú históriu a to ju motivovalo k tomu, aby sa tejto téme venovala: "To, že som začala robiť rómske médiá, ovplyvnila požiadavka Open Structures Art Society v Budapešti, ktorí mali predstavu o tom, že tu treba založiť silné rómske médium a treba vzdelávať rómskych novinárov. Oslovili ma a ponúkli mi možnosť založiť a robiť rómsku tlačovú agentúru."

Keď Kristína chodievala na stretnutia rómskych novinárov, väčšinou na Balkán, kde prezentovali svoje výstupy, stalo sa im, že školitelia im hovorili: "Pozrite sa na Slovensko. Takto spolupracujú vzdelaní profesionálni novinári s Rómami, a učia sa jedny od druhých učiť." Kristína bola totiž so svojimi rómskymi "žiakmi" o niekoľko levelov vyššie ako tie balkánske médiá. Aj napriek tomu, že mali od balkánskych médií horšie financovanie a horšie podmienky na prácu. " Ja si myslím, že to závisí aj do toho, v akom štádiu sebaidentifikácie sa média nachádzajú. Vezmime napríklad do úvahy, že  rómska národnostná menšina si nemohla vytvárať svoje média a nemohla používať jazyk do deväťdesiatehoprvého roku minulého storočia, lebo až vtedy bola oficiálne uznaná ako národnosť s možnosťou kultúrnych národnostných práv. Dovtedy bola vylúčená na okraj spoločnosti ako sociálne podskupina spoločnosti bez národnostných práv. Nemožno preto čakať, že v tom 91. roku, prijatím štatútu národnosti, tu búdu profesionálni novinári, ktorí budú vytvárať profesionálne obsahy," vysvetľuje Kristína a ďalej dodáva, že je podľa nej nevyhnutná spolupráca Rómov a Nerómov v rómskych alebo prorómskych médiách. Vďaka takejto spolupráci sa nielen vytvárajú obsahy, ale sa aj ovplyvňuje verejná mienka. Je to nevyhnutné najmä u Rómov. "Celá naša robota je postavená na diskusii. To znamená, že keď bola rómska téma, tak sme si kládli otázky:  Ako to vnímajú Rómovia, ako Nerómovia? Čo túto tému spája pre obe komunity a v čom ich to rozdeľuje? Akým spôsobom sa na tú tému pozrieme tak, aby ju akceptovali aj jedni aj druhí?  Ak totiž  budeme naše obsahy segregovať len veľmi úzkej malej skupine ľudí, s ktorými si možno porozumieme, tak možno budeme "čisto rómske médium". Ale tá efektivita a to, o čo nám tu skutočne ide - aby sme tu spolu dokázali žiť, aby sme sa navzájom dokázali nie len tolerovať, ale aj rešpektovať a uznávať - nebude možné naplniť."

Kristína ďalej porovnáva situáciu s našimi susedmi. "V českej národnostnej menšine žijúcej na Slovensku sa mi páči to, že nevylučujú nikoho, kto má záujem podporiť českú kultúru. Keď chodím na české akcie, tak je tam kopec Slovákov, Ukrajincov, Maďarov, kdekoho. A Česi prijmú každého, lebo sú radi, že chcú podporiť ich kultúru. U Rómov je to naopak. Akonáhle je súčasťou nejaký Neróm alebo Róm, ktorý nevie po rómsky, už je vylučovaný a to podľa mňa oslabuje menšinu ako takú. Môj názor je, že jediná cesta je spolupráca, spolupráca, spolupráca a vzájomné rešpektovanie a uznanie."

Róbert Hamburgbadžo si myslí, že v rómskom médiu musia pracovať aj Rómova. Keď podáva nejakú informáciu v médiu Róm, tak Rómovia to berú úplne inak. "Treba komunikovať, šíriť informácie. Treba ukázať, že sme síce menšina, ale vieme spolupracovať. Pre mňa ako pre Róma pracujúceho v médiách, je najdôležitejšie ukázať, že aj my môžeme pracovať na takýchto postoch. Zoberte si, že máme na Slovensku plus-mínus štyristotisíc Rómov a koľko máme rómskych novinárov? Viditeľných? Vieme to spočítať na dvoch rukách. Neviem, či byť z toho smutný, alebo sa tešiť, že mám viac práce (smiech), ale myslím si, že by sa nám malo začať dariť viac obsadzovať tieto pozície v majoritných médiach."

Čím sa majú zaoberať rómske médiá?

Rómska aktivistka a podnikateľka Marta Richterová z Holíča hovorí, že by určite mali existovať rómske médiá. "Pretože to, čo vidíme v televízii, v hocijakej, sú len negatívne obrázky Rómov. A rómske média sú potrebné na to, aby nie že ukazovali pekné obrázky, ale pravdu. Rozhovory s osobnosťami. Pozitívne príklady z praxe, ktoré sa dostanú aj k majorite. Toto by mala podporovať menšinová kultúra."

Podľa Atillu Lovasza sa majú média zaoberať vecami verejnými. Musíme však myslieť na typ média, od ktorého sa odvíja spracovanie témy. "Je rozdiel v tom, ako prezentuje Rómov senzáciechtivá časť médií. Bulvár. Umelecké relácie na Slovensku vytvárajú neskutočne pozitívny príklad o rómskej komunite. Úplne inak sa k tejto problematike stavajú spravodajské relácie a úplne inak tie publicistické. Spravodajstvo má jasne dané pravidlá, ako sa zaoberať vecami verejnými. Napríklad taká Zuzka Kovačič Hanzelová, keď sa povie biela tak, ona je naozaj biela. A robí veľmi citlivo s rómskou témou. Choďte sa pozrieť na Roma Spirit, koľko Nerómov sa dostáva do nominácii. V tomto nie je rozdiel medzi rómskym a nerómskym médiom. Rozdiel je v tom, ako tú tému spracovávam. Či spravodajsky, umelecky, či zo zámerom informovať, robiť osvetu, alebo bulvarizovať."

Boris Rizman sa zamýšľa nad pohľadmi, z akých sa tvoria správy. "Keď  prídem robiť reportáž  ako Rómovia upratujú potok, tak si poviem, ok, veď to je pekné. To by bola dobrá, pozitívna správa. Ale potom večer vidím, že oni síce upratali potok, ale to smetie hádžu na opačný koniec dediny. A toto je tragédia žurnalistov. Aký obraz chcú vytvoriť? Profesionálne sa dá urobiť  jedna aj druhá správa. Akurát, že jedna je biela a druhá je čierna. A pravda je kdesi uprostred. A navyše  je tu aj problém vlastníkov médií. Súkromné média majú nejakého vlastníka, ktorý má svoj názor. Ak tam aj príde novinár s dobrým, pravdivým materiálom a vlastník média sa rozhodne neodvysielať ho, tak sa to neodvysiela."

Róbert Hamburgbadžo hovorí, že v Gipsy TV majú vyvážený obsah. "Máme kvalitný obsah spravodajský a máme aj bulvár. Či chcem, či nie, ak sa pozrieme na štatistiky, napríklad o odvysielanej správe novej novely zákona, majú nízke čísla. Ľudia to nepozerajú."

Kristína Mojžišová tvrdí, že je potrebné zamyslieť sa nad tým, že Rómovia nie sú jednoliata cieľová skupina. "Je to spoločenstvo, ktoré je vnútorne veľmi silno štruktúrované. Od tých najchudobnejších a nevzdelaných ľudí v osadách, od ľudí, ktorí rozprávajú iba nespisovným rómskym jazykom v dialekte, cez ľudí, ktorí ovládajú kodifikovaný spisovný jazyk, až po akademikov alebo veľkú časť rómskej komunity, ktorá jazyk neovláda." Kristína Mojžišová prízvujuje, že to ako si vyberieme nášho cieľového poslucháča, dosť predurčuje, aký bude obsah a aj jazyk, v ktorom sa odvysiela. "Našou cieľovou skupinou je stredná vrstva Rómov, ktorá je najpočetenejšia a aj v nej je mnoho Rómov, ktorí rómsky jazyk neovládajú. Napriek tomu sa častokrát stretávam s názorom, že rómske médium má byť v rómskom jazyku. Môžeme to takto poňať a môžeme tých ľudí úplne segregovať. Nie len v spoločenskom, verejnom priestore, ale aj v tom mediálnom. No a čo tým dosiahneme? Keď sa stretnem so vzdelaným Rómom, tak nemám právo mu povedať, že nebude vo vysielaní, pretože neovláda rómsky jazyk. Identita je subjektívna záležitosť. Tak, ako to rómske spoločenstvo cíti, tak sa to premieta aj do rómskeho jazyka."

V národnostnom vysielaní RTVS je však rómsky jazyk kľúčový. Vydali učebnicu rómskeho jazyka pre novinárov. Investujú energiu do toho, aby ľudí pripravili na prácu v rómskom jazyku. "Je cenné, že táto učebnica vznikla na pôde RTVS, ktorý má vo verejnom priestore silné postavenie a predpoklady rozvíjať žurnalistiku v rómskom jazyku na vysokej úrovni," poznamenala Kristína Mojžišová.

Aká je história prvých rómskych novín?

Bývalá rómska disidentka Anna Koptová z Košíc kandidovala v roku 1990 za Rómsku občiansku iniciatívu do slovenského parlamentu na kandidátke VPN. Výsledkom jej poslaneckej práce bol dokument Zásady vládnej politiky SR k Rómom, vďaka ktorému prvýkrát v histórii boli Rómovia oficiálne uznaní ako národnostná menšina. V roku 1991 poslanci SNR na návrh pani Koptovej schválili projekt nultých ročníkov a projekt prvého rómskeho profesionálneho divadla na Slovensku. V auguste 1991 vyšlo pod jej vedením prvé číslo týždenníka Romano ľil. Boli to prvé skutočné noviny, ktoré priniesli na svojich stránkach rómčinu v písanej podobe. Anna Koptová s istou nostalgiou spomína  na apríl 1991, kedy vláda Slovenskej republiky prijala zásady vládnej politiky a tam jasne deklarovala, že Rómovia sú národnosť. Majú právo rozvíjať sa ako národnostná menšina, majú právo čerpať finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu na rozvoj jazyka, na média, na vydávanie kníh, na potvrdzovanie svojej identity. Jednoducho na svoj kultúrny rozvoj. "Bol to začiatok emancipačného vývoja, kedy Rómovia mohli povedať:  sme tu a chceme byť dobrou a progresívnou súčasťou tejto spoločnosti a tieto hodnoty môžu patriť všetkým, ktorí o to prejavia záujem."

Maďarsky hovoriaci Róm, básnik, pedagóg a novinár Jozef Ravazs z Dunajskej Stredy  spomína na to, ako si s Deziderom Bangom založili Romani kultúru a zároveň sa začal vydávať prvý týždenník s názvom Roma. Prvé číslo vyšlo v roku 1991 a vydávali ho viac ako 10 rokov. Vychádzal v maďarskom, slovenskom a rómskom jazyku. "Toto bolo niečo úplne nové, že na Slovensku vychádza trojjazyčný časopis. Dezider bol filológom a on to všetko maximálne ovládal.... Ako treba napísať časopis, ako ho treba vydávať."

Anne Koptovej sa vynárajú spomienky nato, ako začiatkom devädesiatych rokov začali vydávať prvé rómske noviny Romano Lil. "Tie noviny sme rozdávali po uliciach v Prešove. Bol vtedy pekný čas. Boli sme šťastní, že vyšlo prvé číslo."

Filológ, pedagóg a známy aktivista etno-emancipačného procesu Rómov na Slovensku František Godla z Prešova dodáva, že Romano lil vychádzali začiatkom 90. rokov ako tlačový orgánkultúrneho zväzu Rómov so sídlom v Prešove. "Vznikla tu aj redakcia. Koptová bola šéfredaktorkou. Výkonnou redaktorkou bola pani Šilanová. A ona bola aj dušou celej tej redakcie, pretože nebyť jej, tak ten rozbeh by nebol taký dobrý."

Anna Koptová dopĺňa, že projekt novín bol podporený ministerstvom kultúry. Noviny dostali peniaze a bola zabezpečená týždenná periodicita. "Budovali sme redakciu. A keďže tam bola pani Šilanová, ktorá poznala ľudí, tak začali ľudia veľmi rýchlo písať do tých novín."

Roman Čonka, súčasný šéfredaktor Romano Nevo Lil, obdobie od roku 2004 do roku 2008 vníma ako dobrú školu, ktorú získal v oblasti žurnalistiky a v oblasti rómskej témy. "Prebehol som celé Slovensko, takmer každú osadu, spoznával som Rómov a ich problémy, ale aj tie pozitívne stránky."

Po istom čase v redakcii začali premýšľať o tom, že noviny by mohli vydávať ako trojjazyčné, lebo to najlepšie odráža jazykovú situáciu v romskych komunitách na Slovesnku. Podarilo sa im to. Jozef Ravasz pritakáva, že do dnešného dňa sú maďarsky hovoriaci Rómovia veľmi vďační pani Šilanovej, že takéto niečo dokázala vybaviť. Anna Koprová spomína na najlepšie časy novín takto: "Mali sieť dopisovateľov, ktorí boli v jednotlivých mestách a dokonca aj v Českej republike. Istý čas mali aj vlastných redaktorov. Takže tá redakcia si budovala štruktúru klasickej redakcie."

Keď pani Šilanová zomrela, vyvstala otázka, čo bude ďalej s novinami a so združením Jekhetane Spolu, ktoré ich vydávalo. Jozef Ravasz osvetľuje celú situáciu takto: "Po smrti Šilanovej došlo k úpadku novín. Ľudia zo združenia ostali zarazení. Už nebola osobnosť, ktorá by noviny viedla na rovnocennej úrovni ako Šilanová. Ona mala kontakty a známosti, ktoré vedela využívať."

"Hľadali sme nejaké riešenie, ako pracovať ďalej, pretože sa to stalo v čase, keď už bol rozbehnutý projekt. A ten projekt bolo treba ukončiť a vydať ďalšie noviny, ktoré ešte vydané neboli.", spomína súčasný šéfredaktor novín Roman Čonka. V období od augusta 2008 do februára 2009 viedla združenie a noviny Denisa Harľová z Očovej. Nakoniec sa ale rozhodla, že rómske noviny robiť nechce, odišla z nich a vydala sa v Bratislave na dráhu sólovej novinárky.

Anna Koptová pridáva ďalšie kontexy, ktoré viedli k oslabovaniu a úpadku novín: "Demokratizačný proces začal mať rôzne prejavy. Vznikali nové skupiny, ktoré chceli noviny využiť na vlastné volebné a predvolebné ciele. A ja som skôr taký apolitický človek. Chcela som zachovať noviny ako apolitické. Neskôr aj tok peňazí do redakcie už nebol plynulý, čím sa znížila aj periodicita novín."

Roman Čonka vedie združenie Jekhetane Spolu 10 rokov. A 10 rokov tvrdohlavo a obetavo zachovávala tradíciu prvých printových rómskych novín na Slovensku. "Myslím si, že to bolo obdobie nie príliš dobré, nie príliš ideálne. Bol to v podstate boj ako udržať tieto noviny stále pri živote. Viacero faktorov ovplyvnilo fungovanie. Sú to objektívne príčiny, ale aj subjektívne pocity niektorých ľudí, ktorí hodnotia projekty. Tlačil sa vysoký náklad 12 000 kusov na jedno číslo. Avšak od roku 2012, kedy tie komisie rozhodovali tak, ako rozhodovali, sa postupne znižoval aj náklad novín. Pretože vždy sme to prispôsobovali tomu, koľko peňazí nám na ten projekt komisia a donor dal. Združenie udržuje noviny v minimálnom, trojtisícovom náklade. A to je v posledných rokoch distribuované hlavne do komunitných centier a na stredné školy, ktoré navštevujú rómski žiaci a odtiaľ sú následne noviny v spolupráci s aktivistami a čitateľmi distribuované ďalej do rómskych komunít."

Je dôležité aby mala národnostná menšina printové noviny?

Attila Lovázs hovorí o generačnom probléme. "Odpovie na to generačná štruktúra daného spoločenstva." Spomína na to, ako bol pri skúšaní zavedenia elektronického papiera. Nakoniec sa nezaviedol, pretože sa zistilo, že ľudia sú schopní čítať na obrazovkách. "A teraz sme už tam, že ľudia viac čítajú na obrazovkách ako z papiera. Takže otázka, či má mať menšina svoje printové média, na ňu neviem odpovedať, pretože je to vecou prieskumu trhu - čo viem predať." Atilla prízvukuje, že otázka existencie printových médií nie je len otázkou rómskych médií. Toto je globálna otázka. "Svet sa mení a mení sa technologický pokrok, od ktorého boli médiá vždy závislé. Tie technológie vždy nejakým spôsobom určovali aj obsah, ktorý sa nakoniec dostáva k spotrebiteľovi. Ja osobne mám rád printové média. Dodnes kupujem noviny. Rád si sadnem ku kávičke a prečítam si papierové noviny. Ale pracujem v elektronickom rozhraní, lebo tam dostávam informáciu rýchlo a viem si skontrolovať zdroje."

Lovázs ďalej vysvetľuje, že sme sa vďaka karanténe dostali do bodu, kedy musíme premýšľať, ako dostať edukatívne obsahy k ľuďom, ktorí nemajú internet. Alebo nemajú predmety, ktoré umožňujú existujúci prístup k internetu využívať. "Zďaleka nehovorím o osadách. My sme vyrobili 13 maďarských edukačných filmov počas karantény do maďarského vysielania a verte mi, že mali obrovský ohlas, pretože v tých spádových oblastiach, kde ekonomika je iná ako v Bratislave, majú s týmto problémy aj strednovrstvové rodiny." Klasická strednovrstvová rodina, kde sú dvaja rodičia a dve školopovinne deti. Z nich traja potrebujú technologický prístroj. Jeden menší laptop s prístupom na internet si strednovrstvová rodina môže dovoliť. Ale musia ho využívať traja. "V tých chudobnejších oblastiach pozerajú televíziu. Nepočúvajú rádio. Takže nebudú kupovať noviny. V tomto momente je pre ľudí z chudobnejších pomerov najprístupnejším médiom terestriálne vysielaná televízia. Platí to v tomto roku, možno o dva roky to nebude pravda. V 90. rokoch boli zasa najvplyvnejším médiom printy... My musíme vedieť, že ak chceme nejaký obsah niekam dostať, tak musíme vedieť, akí sú prijímatelia. Či to bude obsah rozhlasový, či to budú prijímať na internete alebo, či to budú vysielať v televízii. Viem si predstaviť, že staršia generácia potrebuje mať noviny vytlačené, stredná vrstva má na to, aby si kúpila denník, týždenník v elektronickej verzii. Viem si predstaviť, že mladšia generácia si kúpi predplatné na platený obsah viacerých novín. Ale zasa u marginalizovaných skupín a chudobnejších ľudí, dominuje stále televízia."

Aké iné tlačoviny okrem Romano Nevo lil boli?

Kristína Mojžišová sa venuje histórii vysielania Rómov v RTVS. Hovorí, že okrem Romano Nevo Lil vychádzalo aj niekoľko čísel Samadaj Ternipen, ktoré vydával Jozef Červeňák na Gemeri. Vychádzal aj časopis pre deti Luludi. "Potom sme vznikli my, Rómske mediálne centrum MECEM  a vydávali sme noviny - Rómske listy. Vychádzali jeden čas ako príloha Domino fóra. A to bola podľa mňa taká prelomová záležitosť, lebo vtedy sa začala rómska téma dostávať v pozitívom zmysle do väčšinového verejného priestoru. Na to sme mali veľmi dobré ohlasy. Myslím si, že je to stále nedocenená záležitosť." Rómske listy v roku 2015 skončili. 

Každé noviny mali svoju cieľovú skupinu:

Zatiaľ čo Romano nevo lil boli noviny pre Rómov strednej vrstvy smerom dole, po osady, to znamená  pre ľudí, čo sa ťažko dostávajú k informáciám, naše  Rómske listy boli určené majorite a vyššej rómskej vrstve, ktorá pôsobila v školstve alebo v segmente, kde je silný tlak na integráciu a inklúziu. "Samozrejme všetko je otázka dotácii a financovania. A dialo sa, že peniaze neprichádzali. Ľudia, ktorí pracujú v rómskych médiách vedia, že môžete pokojne pracovať aj 7-8 mesiacov v roku a nemáte na nájom. O šekoch ani nehovorím. Preto tie vznikajúce média po čase zanikali. Nebola tam taká kontinuita, akú by si média a aj Rómovia zaslúžili.", spomína Kristína Mojžišová a dodáva: "My, v Rómskom mediálnom centre MECEM sme začali s internetovým publikovaním ako prví. Fungovalo to takto do roku 2016, kedy ale organizácia prestala fungovať. Myslím si, že to bolo najlepšie rómske médium. Boli tam informácie z každej oblasti života Rómov. Nehrali sme sa na médium, ktoré sa bude baviť iba o kultúre a bude ľudí nejakým spôsobom vylučovať jazykovo. Alebo bude robiť iba sociálne témy, lebo je nane v spoločnosti dosť veľký tlak." 

Čo sa týka diváckeho, alebo poslucháčskeho zacielenia, členitosť a rôznorodosť rómskych komunít na Slovensku dobre vidno práve v reakciách prijímateľov mediálnych obsahov. Vo vysielaní RTVS napríklad, keď v magazíne ukážu portrét  zaujímavého Róma, prídu podnety, aby redaktori radšej išli natáčať do osád, pretože ukazujú len takých Rómov, čo sú úspešní a majú peniaze a už ani Rómami nie sú. Keď potom idú redaktori  do osady, tak prídu sťažnosti, že v rómskom národnostnom vysielaní ukazujú len chudobných Rómov, s ktorými nechcú byť integrovaní  Rómovia spájaní a redaktori sa majú viac venovať najpočetnejšej, strednej vrstve Rómov.   "Treba si ale uvedomiť, že my sme komplex. To znamená, že nás treba sledovať kontinuálne a treba si všímať nielen jednotlivé témy, ale aj komplexnosť vysielania, pretože vysielanie je skladačka, ktorá ukazuje komunitu v širokom spektre podôb jej života.", vysveľuje   bližšie problematiku cieľových skupín v národnostnom vysielaní RTVS Kristína Mojžišová.   O takýto komplexný prístup  sa snažili aj  v bývalom  Rómskom mediálnom centre MECEM. Žiaľ, takýto typ média prežil už len jeden, v Českej republike - Romea. Všetky ostatné zanikli. 

Čomu sa venue  Rómska tlačová agentúra ROMATA?

Hlavným cieľom Rómskej tlačovej agentúry ROMATA je sústreďovať, tvoriť a ďalej šíriť odbornej, novinárskej ale aj širokej verejnosti dôležité informácie súvisiace s rómskou komunitou a s ďalšími minoritami nielen na Slovensku. Informácie sú určené aj pre samotnú rómsku komunitu a odborníkov pracujúcich v tejto oblasti, ale aj pre majoritnú verejnosť. Rómska tlačová agentúra ROMATA aktuálne využíva služby profesionálnych novinárov a publicistov. Šéfredaktorom agentúry je Ján Schneider, členmi odbornej redakčnej rady sú okrem neho aj Patrik Banga a Lukáš Milan. Projekt vzniku a fungovania RTA ROMATA bol v roku 2018 a 2019 podporený Fondom na podporu kultúry národnostných menšín KULT MINOR. "

Momentálne sa venujeme na dno padajúcim ťažkým situáciám ako Michalianske Jakubovany. Odtiaľ bola aj naša posledná správa. Zaniesli sme tam rúška, dezinfekčné gély a rôzne iné potrebné veci. Po celom Slovensku sme ich rozdali 42 000. O tom napríklad nikto nepísal. Len sa píše, že nič nerobíme. Teraz zbierame materiál, lebo teraz sú ľudia v osadách vonku. Je to lepšie ako v zime, keď nás nechcú pustiť dovnútra. Takže sa venujeme behaniu po rôznych osadách a zháňaniu našich kolegov, ktorí by nám dodávali materiál," prízvukuje rôznorodosť aktivít agentúry Ján Strkáč z Matrina.  

"Súhlasím s pani Mojžišovou, že z každej oblasti tam treba niečo dať. Nás zamrzel odkaz na sociálnej sieti, prečo sme neboli na jednej akcii ako médiá. Keby nás ten organizátor zavolal, aby sme prišli, tak s tým nemáme problémy. Lenže ak nás nikto nepozve, tak my sa tam nemôžeme dostaviť a nemôžeme spraviť ani ň, pretože sa to nemáme ako dozvedieť., " dodáva Ján Strkáč. 

Ako funguje TV ROMANA?

Boris Rizman z TV ROMANA hovorí, že využívajú internet, kde 24 hodín beží liveka, na ktorú keď si kliknete, je tam nejaký program. "Začali sme spoluprácu aj s Romeou aj s Dyg TV čo je maďarská televízia. Naša TV ROMANA vysiela na internete, ale vysiela hlavne vo voľnom DVBTčku. To je to najzákladnejšie, čo ľudia chytia "na vidličku" a potom je satelit, ktorý je viac menej distribučný kanál."

Boris Rizman sa zamýšľa nad terminológiou, s ktorou sa predovšetkým  pri rómskych médiach stretávame: "Ja mám celý život problém s terminológiou. Materská dovolenka, to nie je dovolenka. Prerušenie tehotenstva, to nie je prerušenie. Prerušenie je niečo, čo ešte môže pokračovať. A tu mám takisto problém v terminológii v rámci rómskych médií. Ak je niečo rádio alebo televízia, tak by to malo vysielať. Pokiaľ sa niečo tak volá a nevysiela, ja s tým mám osobný problém. Toto je problém s rómskymi médiami. Väčšina z nich sa len volá rozhlas, televízia, ale nie sú. Lebo rádio nevysiela. Ja si ho zapnem a tam je dvojhodinová liveka na Facebooku. To nie je rádio. A zasa televízia nemôže byť niečo, čo vyrába určitý obsah, ktorý tam síce je voľne dostupný, ale nemá ani programovú štruktúru. Podobným príkladom je aj TV Erika Lakatoša. To nie je televízia. On je v skutočnosti produkčná spoločnosť, ktorá vyrába určitý kontent a položí ho pred diváka, ktorý ho môže prijať." 

Aký dosah má internetová televízia Gipsy TV?

Gipsy TV má okolo 70 000 followerov. "Čiže existuje 70 000 prijímateľov určitej informácie. To sú obrovské čísla. Rómske média to doteraz nikdy nemerali. Nikdy za tých 30 rokov sa nemerala interaktivita. Nemerali sa čísla. Lenže my máme vysielať a písať pre ľudí. A aby sme sa lepšie priblížili k cieľovej skupine, potrebujeme čísla. A taktiež v rámci dotačných schém alebo pre tých, ktorí tie médiá podporujú. Čiže nemali by sme podporovať niečo, čo nikto nepozerá, nikto nepočúva. A vzniká to len preto, aby to vzniklo," hovorí Robert Hamburgbadžo.

Kristína Mojžišová je odchovankyňou Karola Ježíka, u ktorého začínala ako novinárka a bol to jej povzbudzovateľ. "On mal takú jednu vetu, ktorú hovoril. My novinári tu nie sme na to, aby sme ľudom hovorili, čo chcú počuť, ale aby sme im hovorili to, čo nechcú počuť. A to je v priamom rozpore s tým, čo hovoríte. Počty followerom a podobné záležitosti. Rómovia veľmi často vyhľadávajú na internete, a teraz to tak troška zgeneralizujem, škandalózne veci. Veci, ktoré sú jednostranné. A len veľmi málo Rómov si pozrie seriózny obsah. To povedal aj Robo na začiatku. Ak je tam nejaký zákon, niečo čo je veľmi dôležité pre samotné životy tých ľudí, má to strašne malú sledovanosť. Vidíte, že to si prečíta málokto. Neplatí to však len pre Rómov. Sledovanosť sa odvíja od titulku. Ako veľmi je škandalózny alebo ako upúta pozornosť. A toto je veľmi slabá stránka súčasného mediálneho priestoru. V poslednom čase sa médiá začali sústreďovať na to, aby povedali ľudom, čo chcú počuť, vidieť a čítať. Tým pádom prichádza ku kriveniu verejnej mienky a pravdy. A poviem to tak nadnesene - k degradácii spoločenských hodnôt."

Kristína ďalej pokračuje: "My na takomto princípe nefungujeme. Občas sa ma ľudia pýtajú, prečo máme 5000 followerov. No lebo máme 5000 ľudí, ktorí sú ochotní čítať seriózny obsah. Ale v rozhlase máme v súčasnosti okolo 60 000 poslucháčov. To znamená, že sme zhruba na úrovni najpočúvanejšej relácie majoritnej Reginy. A tam sme sa dostali z nuly v roku 2015. Bez marketingu. To znamená, že sme im asi ponúkli obsah, ktorý je náročný, ale aj napriek tomu si ho ľudia zapnú. Toto je pre mňa ten ukazovateľ, že asi je to dobré, lebo je iné zapnúť si rádio a počúvať ho ako len preletieť titulok."

Boris Rizman Kristíne Mojžišovej pritakáva: "Keby som mal ísť podľa štatistiky, tak by som musel urobiť porno-kriminálnu televíziu, lebo to je špička, to je dopyt verejnosti. Toto oni to chcú."

Atilla Lovazs vysvetľuje, že sme sa posunuli od médií k médiám sociálnym. My, noviny, rádio a televízia, sme lineárne médiá. "Tie lineárne sú teda "one to many" - jeden hovorí viacerým. Zrazu prichádza internet, ktorý vytvorí rôzne platformy. Teraz vznikli média "many to many" každý píše každému. A pravdepodobne sa aj žurnalistika v najbližších rokoch zmení a bude to skôr moderovanie diskusii ako prinášanie informácii. Novinár má prinášať to, čo ľudia nechcú počuť. Od toho je tu žurnalistika, v opačnom prípade je to PR. Takže my budeme tvorcovia, my nebudeme vysielatelia. Už nebudeme chytať na vidličku. Ale všade. Rôznymi metódami. A budeme musieť presvedčiť našich odberateľov, že to čo robíme, robíme dobre, kvalitne a odborne. A to bude veľmi ťažká vec. Pretože vidíme dnes, ako prehrávame boj s hlúposťou. Bohužiaľ rok 2020 na sociálnych sieťach hovorí - moja hlúposť sa rovná tvojej odbornosti. Ale pozor bude tu renesancia redigovaných obsahov. Lebo ľudí to unavuje. Sú unavení z toho, že sa na nich valí obrovský informačný šum. Keď sa budeme vedieť brániť Covidu, tak sa budeme vedieť brániť aj tomuto. Príde čas, kedy si ľudia povedia, chcem si zaplatiť za obsah a chcem si zaplatiť za kvalitný obsah."

Keby ste dostali finančné prostriedky, na čo by ste ich využili?

Róbert Hamburgbadžo by ich použil na rozšírenie ľudských redakčných kapacít, do kontentu, na získanie technológií a do sieťovania. "Keby som toto robil pre peniaze, tak tu vôbec nie som. Keď som začínal v rómskych médiách, tak som to robil dlhé roky preto, lebo som chcel. Myslím si, že sa všetci zhodneme na tom, že ak chcete robiť túto prácu, tak to nerobíte pre peniaze. Lebo na tomto sa zbohatnúť nedá, preto mám okrem tohto vlastnú prácu."

Boris Rizman by financoval tých, ktorý obsah vedia vyrobiť. "Ja som len vytvoril platformu, kam by sa to dalo umiestniť to, čo tvorcovia vytvorili tak,  aby to dostal divák aj v televíznej podobe."

Ján Strkáč by najviac investoval do ľudských zdrojov. "Keď je človek spokojný, tak odvedie aj dobrú robotu."

Atilla Lovazs tvrdí, že investovať do ľudí a do kvalitného obsahu, sa vždy oplatí, lebo to je dlhodobá investícia.  

Vznikne v RTVS po vzore maďarskej redakcie aj samostatná rómska rozhlasová a televízna redakcia?

"Tá  určite vznikne, aj keby nebolo dosť peňazí. Smerujeme k tomu. Nemusí to byť forma redakcie. My dnes vyrábame maďarské obsahy tak, že nám dodáva materiál 11 televíznych štábov z okresných miest. Formovanie rómskej redakcie však  závisí aj od toho, či v televízii budú 4 alebo 3 programové služby. Pripravuje sa novela financovania televízneho a rozhlasového vysielania, pripravuje sa novela zákona o RTVS a všetko so všetkým súvisí.", hovorí Atilla Lovázs, riaditeľ sekcie národnostného vysielania RTVS.

Kristína Mojžišová, šéfredaktorka národnostného vysielania Rádia Patria dodáva, že majú veľmi silnú sieť externých spolupracovníkov, ktorá sa ešte bude rozširovať od 1. januára 2021. Týchto externých spolupracovníkov si v rádiu vychovali práve z podpory Fondu na podporu kultúry národnostných menšín. Konkrétne ide o projekt Škola žurnalistiky 1 a 2. "Bolo mi veľmi ľúto, keď nám neschválili trojku, pretože zaznelo, či je možné vychovať novinára za dva dni a dať mu certifikát. Nedá sa to urobiť. A certifikát z nikoho novinára neurobí. Avšak ľudia, ktorí začali v škole žurnalistiky pred troma rokmi, sú v nej vedení, stále sa učia a spolupracujú s nami aj napriek tomu, že po 6 mesiacov "projektová škola" oficiálne skončí. Každú jednu tému, ktorj sa venujeme,  pre nás spolutvoria a tak sa ďalej učia a rozvíjajú. Ja s nimi konzultujem bez ohľadu na to, či je to projekt alebo to nie je projekt. A tak im pomáhame novinársky rásť. Lebo nie každý si môže povedať, že bude študovať žurnalistiku . Sú ľudia, ktorí sa profesionálmi stávajú práve cez tieto školenia a skúsenosti. Pomohlo nám, aj im, že sme pre nich mohli kúpiť techniku, ktorá je veľmi drahá. Ale aj tá už pomaličky odchádza. Pri týchto projektoch treba myslieť o dva kroky dopredu. My robíme veľmi veľa vecí za malé peniaze. Mnohí si myslia, že projekt, na ktorý dostanete 24 000 eur na školenie novinárov, je veľa. No nie je. Ak z tých peňazí urobíte 3 stretnutia, zaplatíte lektorov, ubytovanie, stravu, cestovné, a to sú základné veci, bez ktorých vám ľudia z osád alebo chudobnejších regiónov neprídu ani na to školenie,  ak im chcete  skutočne vytvoriť príležitosť, musíte ich vybaviť aj profesionálnou rozhlasovou technikou, nie je to vôbec veľa paňazí. Veď je to všetko pre ich profesionálny rast! Ľudia, ktorí pred troma rokmi videli prvýkrát mikrofón a mysleli si, že to nezvládnu a my sme ich presvedčili o opaku, dnes celkom slušne s rozhlasom spolupracujú. Vedia si vybrať tému, vedia ju spracovať, vedia sa pýtať. Ale to sú 3 roky systemetickej práce. Nie dva dni! A ešte stále to nie sú novinári..."

Autorka článku: Michelle Kubištová