Rómovia mimo biologickej rodiny

Autorka: Michelle Kubištová 

Podľa štatistiky z roku 2016 je na Slovensku vychovávaných mimo svojej biologickej rodiny viac ako 4700 detí. Podľa kvalifikovaných odhadov je asi 65 percent z nich rómskeho pôvodu. Klíma nastavená v našej spoločnosti neprispieva tomu, aby boli náhradní či profesionálni rodičia motivovaní vziať si rómske dieťa. Každoročne nám z Centier pre deti a rodiny (detský domov) odchádza okolo 350 mladých dospelých. Mnohí končia na ulici bez vyhliadok do budúcnosti.

Na ďalšej zo série talkshow ROMALE sa v Klube pod lampou stretli Ján Herák, poslanec NR SR (OĽANO), ktorý sa venuje kvalite života detí a mládeže žijúcich mimo biologickej rodiny v ústavnej starostlivosti, Adela Plešková-Matulayová z Banskej Bystrice, rómska adoptívna mama spolupracujúca s centrom Návrat a Martina Magula zo Serede, ktorá je nerómskou adoptívnou mamou rómskeho dieťaťa so skúsenosťou s profi rodičovstvom.

Prečo sa dieťa dostane do ústavnej starostlivosti?

Ján Herák hovorí, že ak dieťa pochádza z málo podnetného prostredia, kedy mnohokrát zlyhali rodičia a nedokázali sa postarať o svoje deti, tak sú deti rodičom odobraté. "Dnes máme plné Centrá pre deti a rodiny, čo je pre mňa jeden z najväčších problémov. Tu je dôležité zabezpečiť, aby sme mali erudovaných profi, pestúnskych a adoptívnych rodičov."

Aký bol váš prvý kontakt s Centrom pre deti a rodiny?

Keďže Ján Herák je sám z detského domova, odpovedá: "Veľmi si na príchod tam nepamätám. Mal som 3 roky. Otec rok po mojom narodení zomrel, moja mama stále žije. Mám na detský domov veľmi šťastné, ale aj škaredé spomienky. Bolo obdobie, kedy som všetkým vyčítal, prečo som ja musel ostať v detskom domove. Pretože každému domovákovi chýba rodina. Aj napriek tomu, že sú tam vychovávatelia, ktorí sú skvelí. Ja som mal úžasnú pani riaditeľku, ktorá ma vychovávala. Potom od 13tich rokov som išiel do pestúnskej starostlivosti do Serede. Bola tam dobrá spolupráca medzi sociálnou pracovníčkou a pestúnskymi rodičmi, čo malo dobrý vplyv na môj sociálny aj emočný vývin."

Aký bol váš prvý kontakt s dieťaťom z Centra pre deti a rodiny?

Adela Plešková-Matulayová si živo spomína na celý proces. Prešla si prípravou, ktorú organizuje Úrad sociálnych vecí a rodiny. Ponúkli jej viacero detí. Ukázali mnoho fotiek a videí. "Keď nás nejaké dieťa zaujalo, už nebolo voľné. Nebol systém, ktorý by presne hovoril o tom, že dieťa je právne voľné." Vtedy Adelu stretol jej kamarát pracujúci v občianskom združení Návrat. Ukázali jej fotky a videá s jedným dieťaťom. "Prvý kontakt v detskom domove bol neuveriteľný. Vedela som, že je to moje srdiečkové dieťa. Vedela som, že to bude môj syn."

Martina Magula mala počas práce profi rodiča 16 detí. "Prvé dieťa, ktoré nám ostalo, bolo moje prvé pracovné dieťa. Prišlo s tým, že je u nás len na určitý čas a potom odíde, keď sa preňho nájde nejaká rodina. Priznám sa, že vtedy sme mali v rodine napätú situáciu, pretože nie každý bral pozitívne, že staneme profi rodičmi. Ja som si vtedy hovorila, že by mi bodlo, keby to dieťa bolo nerómske a ideálne dievča. Ako zamestnanec detského domova si ale nepreberám. Mala som jedine požiadavku na vek. Aby bolo čo najmenšie. Vtedajšia riaditeľka nás postavila pred hotovú vec. Buď toto dieťa lebo žiadne iné. Bol to malý rómsky chlapček. Nemal ani oficiálne meno. Všetci mu hovorili Vilko. My sme sa doma s mužom asi pol roka pred tým rozprávali, že by sme chceli dieťa menom Vilko. Vtedy sme vedeli, že bude náš!"

Je potlačená identita dieťaťa v Centre pre deti a rodiny?

Podľa Jána Heráka štát nepotláča samotnú identitu dieťaťa. Ján Herák sa skôr zamýšľa nad tým, či si je dieťa svojej identity vedomé. "Mnohé z nich nie. Keď deti prichádzajú do Centra pre deti a rodiny vo veku 3 roky, tak sú vychovávané kolektívne. Aj keď nejaké dieťa povie inému dieťaťu: "Ty si Róm/ Cigán", tak to dieťa si povie "v poriadku". Ale nemá to prijaté. Iné je ,keď rodič prirodzeným spôsobom vedie dieťa k tomu, aby si uvedomovalo, že je Róm. Faktom ostáva, že 65% detí v Centrách pre deti a rodiny tvoria rómske deti. Oni síce vedia o sebe, že majú inú farbu pleti, ale nie sú s tým stotožnené."

Má dieťa možnosť hovoriť materinským jazykom v ústavnej starostlivosti?

Ján Herák v tom nevidí problém. "Ak vám príde dieťa, dajme tomu, v 15-tich rokoch, lebo aj v takomto, prípadne neskoršom veku, prichádzajú deti do Centier pre deti a rodiny. Tak samozrejme, že oni už vedia po rómsky. Žiaden detský domov nezakazuje deťom hovoriť v materinskom jazyku."

Vzťahy medzi rómskymi a nerómskymi deťmi

Adela Plešková-Matulayová ilustruje tieto vzťahy na príbehu z detského ihriska: "Môj syn Emko je čokoládovo-čokoládový chlapček. Keď sa hral na detskom ihrisku, prišlo za ním jedno dieťa. Hovorí mu: "Ty si cigán!". A Emko odpovedal: "Ja nie som cigán, ja som Emko!".

Čo sa týka detí v škôlke, keď sme navštevovali štátnu, bol tam problém. Deti sa mu posmievali a nadávali mu. On sám nevedel, čo znamená slovo cigán, aj keď vyrastá v rómskej rodine. Porovnával si rúčky s manželom, ktorý je Neróm a hovorí: "Maminka, to som sa asi príliš spálil na tom slniečku." A ja mu na to "Nie. To si taký krásny a máš nádhernú pokožku." Potom sme mu vysvetľovať, že aj dedko je tmavý, aj ja, aj starká.

Odkedy sme začali chodiť do súkromnej škôlky, nie je žiaden problém. "Pani učiteľka si ho hneď pomojkala, čo bolo prvým znamením, že dieťa sa cíti šťastne a spokojne," dodáva Adela Plešková-Matulayová.

Martina Magula spomína na moment, kedy mala okrem Vilka aj ďalšieho rómskeho chlapčeka: "Prišiel k nám ako štvorročný. Nebolo to úplne typické rómske dieťa, aj napriek tomu, že do štyroch rokov žil vo svojej rómskej rodine. Raz pri raňajkách Vilko rozdeľoval úlohy. On je taká veľká huba. Úplne prirodzene nám povedal: "Vy gadžovia tu môžete teraz uvariť obed a my cigáni sa pôjdeme hrať!" Nám to vôbec neprišlo divné, lebo toto je jeho štýl. Ale ten štvorročný chlapček ostal úplne s hrôzou sedieť a spýtal sa Vilka: "To prečo si mi povedal, že som cigán?!" Ja som v tom momente nevedela, či ho to urazilo... Keď sme sa s ním rozprávali, ukázalo sa, že on netušil, že je Róm. Mal tú skúsenosť, že Rómovia sú tí, ktorých ľudia nemajú radi. A okamžite sa bál, že teraz budú všetky predsudky smerované naňho. Tým, že žil v rómskom prostredí, tak nevedel, že sa ľudia takto delia. Postupne však svoje Rómstvo, aj keď ťažšie, prijal.

Vilko svoje Rómstvo prijímal prirodzene. Už asi v dvoch rokoch si začal uvedomovať, že má iný odtieň pokožky. Začal si všímať, že on je hnedý a my sme bledší. Ale úplne prirodzene akceptoval informáciu, že je Róm. A strašne sa s tým stotožnil. Keď chodil do škôlky, tak veľmi chcel, aby sa každý hlásil k tomu, kto je. Mal to stanovené tak, že je jedno, akú má kto farbu pleti. Len chcel, aby si za tým každý stál a nehanbil sa za to, kto je," opisuje Martina Magula.

Sú ľudia pracujúci v ústavnej starostlivosti kvalitne finančne ohodnotení?

"Treba povedať, že ak sa človek rozhodne vziať si dieťa z ústavnej starostlivosti, tak to nerobí pre peniaze. Má to byť poslanie. V čase, keď si mňa a môjho brata vzali do starostlivosti, tak to boli veľmi smiešne peniaze," hovorí Ján Herák. Myslí si, že momentálne je to finančne zaujímavé, aj keď sa častokrát profi rodiny sťažujú, že niekedy sú náklady na dieťa oveľa vyššie.

Martina Magula hovorí, že výhodou profesionálneho rodiča je to, že je to jeho zamestnanie. "Pre profi rodiča je život s tými deťmi čas stokrát náročný a nedostane sa do práce. A vyžiť napríklad z pestúnskeho príspevku, keď máme jedno alebo aj viac detí, je fuška, ak by rodičia žili iba z toho. Iné je, keď je to profesionálny rodič, ktorý to má ako zamestnanie a nemusí odchádzať z domu."

Adela Plešková-Matulayová si spomenula na úradníka, ktorý k nim chodil pravidelne každých 6 mesiacov na kontroly. Spýtal sa, koľko ju mesačne stojí jej syn. "Ja som ostala prekvapená. To mám vyrátať, koľko miniem na topánkach, strave a oblečení?! Ja to nerátam, ani som to nikdy nerátala. Beriem ho ako člena domácnosti. Ja som veľmi šťastná, že ho mám. Pre mňa je to poslanie. Dostávam pestúnsky príspevok, ale to nie je pre mňa zdroj príjmu. To sú jeho peniažky. A on sám dobre vie, že to sú jeho peniažky. Má päť rokov a on sám povie, že má veľa peňazí," smeje sa Adela.

Čoho sa týka Zákon o sociálno-právnej ochrane a sociálnej kuratele s platnosťou od 1. 1. 2021?

Jánovi Herákovi sa podarilo presadiť novelu zákona, ktorá sa týka mladých dospelých. Ján Herák videl veľký problém v tom, že každoročne z Centier pre deti a rodiny odchádza vyše 350-tisíc mladých dospelých, ktorí často končia na ulici. "Touto novelou zákona rozširujeme model rodiny. Dnes je úplne bežné, že aj dieťa z bežnej rodiny skončí na ulici. Ale má komu zavolať. Túto možnosť domovák nemá. Touto novelou som chcel docieliť, aby mal možnosť zavolať vychovávateľke/vychovávateľovi, že je v zlej situácii a potrebuje, aby ho vzali naspäť, aby sa mohol znova naštartovať a nemusel naozaj skončiť na ulici."

Avšak Ján Herák pripomína, že dnes môžu byť domováci vo svojom kmeňovom detskom domove najneskôr do 25. roku života. Majú plné právo doštudovať na strednej alebo na vysokej škole. Mnohí však bažia po slobode a ťahajú sa k 18. roku života. Vedia, že dostanú jednorazový príspevok od štátu a mnohí majú aj sirotské. Častokrát sú pre nich peniaze viac ako vzdelanie.

V akých ďalších oblastiach je ďalej potrebná zmena?

Ján Herák hovorí, že najideálnejším vzorcom by bolo zrušenie všetkých Centier pre deti a rodiny. Pretože deti, podľa neho, do detského domova absolútne nepatria. Ján Herák si ďalej myslí, že je katastrofálne, ak sa profi rodič počas obdobia, kedy má dieťa, rozhodne, že už to nezvláda a vráti ho naspäť. Lebo je to "štátne" dieťa a toto je jeho zamestnanie. Adela Plešková-Matulayová súhlasí, pretože aj jej syna Emka si vystriedali v troch profi rodinách. Vraj plakal a kričal. Nevedel sa prispôsobiť.

"Ja sa potom pýtam, kde zlyhala tá príprava? V budúcom roku sa budem zameriavať na profi rodičov. Nie len počas prípravy, ale kontinuálne počas celej výchovy dieťaťa. To sa týka aj pestúnskej starostlivosti. Poznám kopec detí, ktoré žili v pestúnskych rodinách. Dieťa dovŕšilo 18ty rok života a pestún ho dal do nejakého sociálneho zariadenia. Ja som v sociálnom zariadení pracoval a dostali sme takéhoto mladého dospelého ako na tácke. On chudák nevedel, kde je sever. Toto je ďalší problém," hovorí Ján Herák.

Sandra Holubová z Prešova opisuje, ako sa cítila vo svojej profi rodine: "Toho uja - profi rodiča- nevolám otec. Nemal prácu. Niekoľko mesiacov sme boli bez elektriny a bez kúrenia. V zime. Bolo 14-15 stupňov v celom obrovskom dome. Chodili sme v svetroch. Keď sme sa išli kúpať, boli sme 6 členná rodina, ale všetci sme sa kúpali v tej istej vode. Napustila sa vaňa a tam sme sa kúpali všetci. To bola realita. A to som bola v profi rodine. Je to veľmi smutný pocit. Keď si na to spomeniem, chce sa mi plakať. Nemala som naplnené ani len základné potreby."

Keď si Adela Plešková-Matulayová chcela vziať Emka, psychologička sa jej spýtala, či jej nebude vadiť, že Emko bude mať rečovú vadu. Odhovárala ich od toho, aby si ho vzali. Vraj nech popremýšľajú, lebo ho profi rodiny stále vracali. Povedala im, že Emka majú na skúšku a môžu ho vrátiť. "Ale to neprichádzalo do úvahy. Ja si to neviem predstaviť! Mimochodom, Emko teraz spieva, recituje, nepotrebuje logopéda. Takže žiadnu rečovú vadu nemá," hovorí Adela. Keď sa jej známi pýtajú, čo bude robiť, keď Emko dovŕši svoju dospelosť, odpovedá, že to bude na jeho uvážení. "Ak bude chcieť, tak bude žiť u nás," uzatvára Adela.

Adela Plešková-Matulayová by ďalej zmenila čakaciu dobu na vzatie dieťaťa. Aj keď existujú rodičia, ktorí si chcú dieťa vziať, čaká sa naňho, podľa Adely, dlho. "Keď dá mamička do detského domova dieťa hneď po narodení, tak ono strávi niekoľko dní v nemocnici. Napríklad môj syn po pätnástich dňoch zobral antibiotiká, ktoré nemusel. Veľmi plakal. Ale z frustrácie, pretože nikto neprichádzal. Až nakoniec ochorel."

Dá sa zabezpečiť, aby končilo menej detí v Centrách pre deti a rodiny?

Podľa Jána Heráka je dôležité pracovať s biologickou rodinou. "Dnes sa každý z nás môže ocitnúť v nepriaznivej situácii. Častokrát to nie je zlyhanie rodiča, ale prichádzajú do toho vonkajšie vplyvy. Treba robiť všetko preto, aby sme rodičovi pomohli, aby vedel zvládať tie situácie, aby to dieťa nemuselo skončiť v detskom domove alebo v náhradnej starostlivosti," vysvetľuje Ján Herák, "treba posilniť terénu a sociálnu prácu v rámci Úradu práce sociálnych vecí a rodiny. Mnohokrát sa chce rodič postarať o svoje dieťa, ale nemá na to podmienky a mnohokrát za to ani nemôže. Ono je ľahké to dieťa zobrať a dať ho náhradnej rodiny alebo do ústavnej starostlivosti." Podľa Jána Heráka je potrebné, aby prišiel fundovaný odborník z terénu a urobil všetko preto, aby dieťa ostalo pri rodičovi. Pokiaľ sa rodič dieťaťa nevzdá. Ako príklad uvádza občianske združenie v Rožňave, ktoré učí matky, ako zvládnuť výchovu dieťaťa, ako oprať, nakŕmiť či obliecť dieťa. "Presne v tomto treba posilniť prácu terénnych pracovníkov a dať to do legislatívy. Aby to nemuseli suplovať občianske združenia. Tie majú byť len takou podpornou inštitúciou," dodáva Ján Herák.

Ako prebieha príprava rodičov na prijatie rómskych detí?

Keď si Adela Plešková-Matulayová robila prípravu na rodičovstvo na Úrade práce sociálnych vecí a rodiny, bolo tam veľmi veľa psychotestov. Jeden dokonca z roku 1969. "Čo sa týka prijatia rómskeho dieťaťa, to na úrade vôbec nebolo. Absolútne nič. Iba sa nás pýtali, aké chceme dieťa. Či chceme rómske, polorómske alebo biele. Ostali sme úplne vyjavení!," spomína Adela. Adela teraz chodí do Návratu, kde je aj s jej synom Emkom ako motivátor. Keď začne rozprávať, že je Rómka, ľudia ostanú prekvapení, že má školu a úplne normálne aj so synom fungujú. "Takto sme viacerým rodičom zmenili pohľad. Nie len nerómske dieťa si treba vziať ale aj rómske. Veľmi sa mi páči, že my dvaja môžeme takto meniť myslenie ľudí," dodáva Adela.

 Prečo sa ľudia z majority boja prijať rómske dieťa?

Podľa Jána Heráka je to širokospektrálny problém, na ktorý sa treba pozerať do hĺbky. "Nechcem znieť veľmi politicky, ale toto je celoslovenský problém. Vytvárajú ho ľudia ako fašisti, ktorých dnes máme v parlamente a mnohí ďalší, ktorí patria za mreže. V zásade, ak si chce rodič vziať dieťa, tak mu je jedno, či je rómske alebo nerómske. Nalejme si však čistého vína, rasizmus je tu. Už ani nie skrytý, ale veľmi otvorený. Ten rodič si možno povie, že je to krásne dieťa. Ale. Je rómske. A ľudia sa na to potom pozerajú veľmi škaredými očami. A začne odsudzovanie. Preto treba zmeniť verejnú mienku a rozširovať osvetu najmä na rodičov, aby sa nebáli vziať si rómske deti."

Martina Magula chodila do detského domova od strednej školy. Vedela, že chce robiť túto prácu - prijímať deti z detských domov u seba doma. Sama vraví, že ak by nezačala robiť, ako profi rodič a šla by štandardnou cestou, napísala by si do zoznamu žiadateľov, že nechce dieťa iného etnika. "Osobne nemám problém s tým, že rómske dieťa. Avšak predstavila by som si, že ak s ním niekam pôjdem, tak budem rasizmu vystavená," hovorí Martina.

Keďže však Martina Magula pracuje ako profi rodič, tam nemá možnosť vybrať si etnikum dieťaťa. "Takže mi odpadol balvan, že toto nemusím riešiť. A okamžite prvé dieťa, ktoré prišlo, bolo rómske. Echt rómske, ktoré to tak cíti a žije tým. A mne to okamžite zrovnalo akékoľvek predsudky. A naučili sme sa aj to, že s tým vieme žiť. Aj keď sa trebárs stretneme niekedy s nejakou nepríjemnou situáciou, vieme to zvládať."

Martina však rozumie tomu, že sú Nerómovia, ktorí si nevezmú rómske dieťa. Ani im to nenapadne, pretože možno majú predsudky alebo to vyslovene tak cítia.

Jedna kamarátka, čakajúca v zozname žiadateľov, Martine raz povedala, že si nezoberú rómske dieťa, pretože sami sú Nerómovia. Prišlo by im divné, mať rómske dieťa v nerómskom prostredí. "Pritom spolupracujú s Rómami a nemajú s nimi žiaden problém. Čiže nie sú tam žiadne predsudky. Len to tak jednoducho mali doma zrovnané," opisuje Martina Magula.

Martina pozná aj rodiny, ktoré si povedali, že si zoberú rómske dieťa ale nie sú s tým stotožnení. Nechceli len toľko čakať. Na nerómske deti sa čaká dlhšie ako na rómske. "A na tom vzťahu je to veľmi vidieť. Živia v tom dieťati predstavu, že prišlo odniekiaľ z Talianska," dodáva Martina.

Dobrovoľní rómski poradcovia

Síce pre profesionálnych a náhradných rodičov existujú všeobecné prípravy, ako sa starať o nebiologické dieťa v rodine, často nezahŕňajú špecifiká prežívania rómskeho pôvodu dieťaťa. Vďaka myšlienke zakladateľky neziskovej organizácie, EDUMA - Od emócii k poznaniu, Janette Motlovej sa začala budovať komunita mladých dobrovoľných rómskych poradcov, ktorí pomáhajú nebiologickým rodinám s rómskymi deťmi. Oni sú tí, ktorí môžu rodičom a deťom radiť z vlastných skúseností, odovzdávať im svoje zvyky, niečo z rómskej kultúry a pomôcť tak dospievajúcim deťom prijať svoju rómsku identitu.

Aby sa stal mladý človek dobrovoľným rómskym poradcom, musí prejsť sériou školení v oblasti inkluzívneho prístupu, ktoré sú zakončené skúškami. Po úspešnom zvládnutí skúšky, dostane Osvedčenie o získanej odbornej spôsobilosti s celoštátnou platnosťou a stáva sa Dobrovoľným rómskym poradcom.

Adela Plešková-Matulayová bola jednou zo školiteliek dobrovoľných rómskych poradcov. Nerómskym rodičom odporúča, aby deťom ukazovali pozitívne rómske vzory.

Martina Magula odmalička vychováva Vilka tak, že mu ukazuje pozitívne vzory, aby sa mal kým inšpirovať. "So svojím poradcom si Vilko veľmi sadol. Majú veľmi veľa spoločného. Myslím si, že Vilko časom vyrastie do takého človeka, akým je ten poradca." Keď Martina dostala pozvanie na stretnutie Dobrovoľných rómskych poradcov, nemala až také vysoké očakávania. Avšak, keď počas roka videla, ako sa Vilko k tomu stretnutiu stále vracia. Otvorilo jej to oči v tom, ako veľmi by rómske deti v nerómskej rodine potrebovali takéhoto poradcu. Takéto vedenie a takého kamaráta. "Osobne si myslím, že by to mohlo byť nie len na dobrovoľnej báze ale ako zamestnanie pre tých mladých ľudí. Narážam na to, že tí poradcovia nemajú toľko času, aby to celé dokázali pokryť. Aby boli stále s dieťaťom v kontakte a mohli sa s ním stretávať. Keďže to robia popri zamestnaní alebo štúdiu, z pohľadu dospelého človeka, je úplne pochopiteľné, že nemajú toľko času. Ale menšie dieťa namotané doma čaká a keď ten kontakt nemá, tak mu to určitým spôsobom ubližuje. Preto si myslím, že by sa mohlo vymyslieť niečo, kde by to ten človek robil ako svoje zamestnanie," dodáva Martina.

Budúcnosť rómskych detí mimo biologickej rodiny

Ján Herák hovorí, aby sme robili všetko preto, aby rómske deti neboli vyňaté od svojich rodičov. Nech ostane zachované puto rodiča a jeho dieťaťa.

Martina Magula si myslí, že to závisí od samotnej osobnosti dieťaťa, ako je schopné chytiť sa príležitosti. "Či sa nám to páči alebo nie, všetky deti, ktoré vyjdú z detských domov a sú v náhradných rodinách, či už rómske alebo nerómske, sa musia trikrát toľko snažiť, aby sa dostali na takú istú štartovaciu čiaru, kde sú ostatné deti. Ak budú podporované v detstve a budú mať priestor budovať si svoju identitu, o to lepšia bude ich budúcnosť."

Adela Plešková-Matulayová dodáva: "Čím viac pozitívnych a dobrých ľudí na svojej ceste stretnú, tým lepšie sa im bude dariť."