Rómovia a queer komunita

Byť Rómom na Slovensku je náročné. My, Rómovia, o tom vieme svoje. Sme takmer denodenne konfrontovaní s rasizmom, nenávisťou a s predsudkami. Je náročné nájsť si v škole nerómskych kamarátov, získať priazeň a dôveru učiteľov, že si to do školy nechodíte iba útrpne odsedieť. Je náročné nájsť si v dospelosti prácu, na ktorú máte schopnosti a vzdelanie. Tmavá pokožka tvorí clonu cez ktorú, je takmer nemožné ukázať spoločnosti, že ste jej plnohodnotnou súčasťou.

Tieto polienka Rómovi pred nohy dopadajú celý život. Celý život ich prekračuje, občas ho potknú, inokedy iba pribrzdia v jeho ceste. Stále sú však prekážkami, ktoré ho vychyľujú z rovnováhy a brzdia. S rasizmom, nenávisťou a predsudkami sa stretáva maličký rómsky človiečik už v škôlke, neskôr v škole, na ulici, v obchode, v práci. Samozrejme, že to ovplyvňuje aj partnerské vzťahy. A to v celej škále života. Ak si čokoládovejší ako majorita a tvojou láskou je človek v svetlejšom farebnom spektre, je veľká pravdepodobnosť, že rodina a okolie vám to dajú bolestne najavo.

Keď sme pri tých farebných spektrách a v kontexte októbrovej popravy dvoch queer ľudí na Zámockej ulici v Bratislave, ako asi neprijatie, diskrimináciu, nenávisť, predsudky a vylúčenie vnímajú dúhoví ľudia z rómskej komunity?

Keď som robila rozhovor s Ivetou Radičovou, zhovárali sme sa aj o vnímavosti slovenskej spoločnosti, o jej schopnosti akceptovať Rómov a všeobecne ľudí s inakosťou. Svoje zamyslenie ukončila provokatívnou otázkou:

- Predstavte si, že dnes, pri dnešnom nastavení slovenskej spoločnosti a politiky, by do školy prišiel rómsky žiak adoptovaný homosexuálnym párom. Ako by bol prijatý?

Otázka ostala visieť vo vzduchu bez odpovede. Rozmýšľam nad ňou odkedy padla. A dnes to budú už skoro štyri roky...

Keď ma nedávno môj dobrý priateľ Daniel Bunda pozval ako diváčku na talkshow z projektu ROMALE na tému Rómovia a LGBTI komunita, ktorú moderoval, neváhala som a pozvanie som prijala. Aj kvôli otázke profesorky Radičovej, ktorá už štyri roky výkričníkuje v mojom vnútri.A tak trochu aj zo zvedavosti. Nepatrím totiž do queer komunity a je pre mňa, pri všetkej fantázii, ktorú mám, ťažko predstaviteľné, čo všetko prežíva gay či lesba s inou farbou pleti a s rómskou etnicitou na Slovensku.

Pamätám si na prvého gaya, ktorého som spoznala. Mala som asi sedemnásť rokov a skvelú brigádu. Vysnený džob. Prvý deň ako sprievodkyňa na hrade. Hoci som sa prenáramne tešila, lomcoval mnou aj obrovský stres. 

Noví ľudia, nové prostredie a úplne iný typ práce, aký som doteraz robila. Stála som vonku, pred vstupom do hradu. Bol koniec zimy, ale jar nikde, chlad ma štípal na lícach aj na prstoch rúk. Akoby mi pichal chladné špendlíky pod nechty. Mala som teplú bundu, šál a čiapku, ale ani tie nedokázali zime odolávať. Zrazu sa neďaleko mňa pristavil nejaký chlapec. Postávali sme, drkotali zubami od zimy a nesmelo začali rozvíjať rozhovor. Zoznámili sme sa a zistili sme, že z nás budú kolegovia. Od prvého momentu mi bolo jasné, že je gay. Neviem ako, proste som to vedela. Je to podobné, ako keď niekoho vidíte prvýkrát a všimnete si, že má kučeravé vlasy. V hlave sa vám ten fakt uloží a ďalej ho neriešite. Mne sa vtedy uložilo, že je gay a ďalej som to neriešila. Jednoducho je to skutočnosť a basta fidli.

Bol to dobrý kolega a skvelý sprievodca, bol balzam na dušu, počúvať jeho výklad. Aj keď sme všetci hovorili to isté, on vedel sprievodcovský výklad podať tak, že sa človeku zdalo, že ho počuje prvýkrát, hoci sme ho všetci vedeli rapkať aj o polnoci a odzadu. Od nášho zimného stretnutia sme toho veľa prežili, často sa zhovárali, smiali, aj plakali, keď bolo treba, a stali sa z nás priatelia.

Bolo to raz v lete, v plnej turistickej sezóne, keď sme sedeli ráno na lavičke pri fontáne na hradnom dvore a ja som mala pocit, že mi chce povedať niečo veľmi dôležité. Pamätám si na jeho výraz tváre, v ktorom sa miešal stres a strach. Začala som sa báť. Ráno ale nenabral odvahu. Iba sa ošíval.

- Čo ťa trápi? - spýtala som sa ho a on sa rýchlo postavil a hodil hlavou na prvú skupinku návštevníkov. Odľahlo mu, že nemusí tu a teraz. Ponáhľajúc sa so skupinkou k pokladni stihol iba vydýchnuť:

- Po robote...

V ten deň mi bolo od rána jasné, že sa v jeho živote deje niečo veľmi vážne. Čím bližšie bola záverečná, tým bol nepokojnejší. Až sa mi zdalo, že odo mňa bočí. Čohosi sa bál. Čosi ho dusilo. Večer sme s desiatkami kilometrov v nohách sedeli opäť pri fontáne. Bola som netrpezlivá.

- Tak von s tým. - povedala som direktívne. Jeho predslov bol dlhý. Začínala som sa báť ešte viac, aká to bude jobovka. V shakespearovskom monológu hovoril o našom priateľstve, ako si ho váži a o tom, ako to už dlhšie v sebe nemôže dusiť a musí sa mi zdôveriť. Potom mi odrazu pozrel rovno do očí a vypadlo z neho:

- Michelle, ja som gay.

Nie som úplne hrdá na svoju reakciu, pretože som sa zasmiala. Ale nie výsmešne! Zasmiala som sa preto, lebo som čakala, že mi povie niečo naozaj zlé:

- že je smrteľne chorý,

- že zabil človeka a mŕtvolu schoval v hradnej mučiarni,

- že prehral rodičovský dom v kasíne,

- že začal počúvať dychovku, 

- alebo že sa stala nejaká iná hrôzostrašná vec.

Zasmiala som sa preto, lebo keď mi to hovoril, vyzeral, chudáčisko, akoby išiel na popravu. Objala som ho a povedala mu, že ja to predsa už dávno viem. A hneď som mu rýchlo vysvetlila aj dôvod môjho smiechu. Bol veľmi zaskočený. Vraj nečakal to, že aj napriek tomu, že viem, že je gay sa budeme vedieť spolu aj naďalej baviť a byť priateľmi. Aj takto môže vyzerať coming out. Proces, pri ktorom človek rozpoznáva a akceptuje svoju menšinovú emocionálnu a sexuálnu orientáciu alebo sexuálnu identitu a zdôverí sa s touto orientáciou alebo identitou iným osobám. Je to okamih, kedy človek prestane svoju orientáciu alebo identitu tajiť pred svojim okolím.

Nie je to hrôzostrašné? Veď to je akoby za vami prišiel človek a ustráchane vás informoval, že má kučeravé vlasy a je prekvapený z toho, že aj napriek tomu, sa s ním bavíte.

Dodnes sa spolu bavíme a sú z nás skvelí kamaráti. Prednedávnom sme spolu išli z Bratislavy a takmer sme si v aute vykričali hrdlo. Stáli sme v zápche a keďže sme si nechceli pokaziť pekný deň, tak sme vypeckovali rádio a spievali staré R&B hity. Úchytkom som naňho hodila očkom, aký je prirodzený, šťastný a sám sebou a vždy sa mi pripomenul ten večerný moment, keď predo mnou urobil svoj coming out. Uvedomila som si, že v tejto chvíli môžeme byť spolu obaja slobodní, prirodzení a sami sebou len vďaka vzájomnému prijatiu, rešpektu a akceptovaniu.

Neskôr mi do života prišiel Danko. Danko je Róm a gay v jednom. Vďaka Dankovi som dostala možnosť rozmýšľať nad tým, čo všetko prináša fakt, že človek patrí do zdvojenej menšiny na Slovensku. A sú to šialené veci. Veď je predsa hrozné, že sa o dvojitej diskriminácii bavíme vo vyspelej demokratickej spoločnosti. V spoločnosti, ktorá sa hrdo hlási k Všeobecnej deklarácii ľudských práv. Myslím si, že k podobným zamysleniam na základe reálnych a veľmi tvrdých životných skúseností, by nemalo vôbec prichádzať! Veď my tu žijeme všetci spoločne a spoločne tvoríme túto krajinu. Nemusíme sa tu všetci ľúbiť, ale nesmieme nenávidieť a na základe toho všetku inakosť odsudzovať ako neprirodzenú a nehodnú slušného a plnohodnotného života. Stačí tak málo. Stačí, že sa budeme navzájom rešpektovať. Dnes totiž môže byť pokojne lekár - záchranár, ktorý vášmu dieťaťu prišiel na húkajúcej sanitke zachrániť život, gay. A právnička, ktorá vám pomáha založiť občianske združenie môže mať babku Rómku. My tu predsa nežijeme v oddelených škatuľkách podľa farieb spektra. Kedy to pochopíme?

Sedím na Dankovej talkshow ROMALE. Janette Motlová, riaditeľka Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie, sa netají tým, že je hrdá Rómka. Jej syn Marek, ktorý už žiaľ medzi nami nie je, bol homosexuál.

- Keď som dostala pozvanie na nejakú udalosť, kde som mala rozprávať o tom, že som matka, ktorá má syna homosexuála, najskôr som sa ho spýtala, či môžem. On mi povedal, že nie. Pretože ma veľa ľudí pozná a každému by bolo jasné, kto je jej syn.

Toto bolo pre Janette vždy precitnutím, keď si myslela, že je všetko v poriadku. Veď žijú v Bratislave, jej syn má kamarátov, chodí do dobrej školy a má stabilný vzťah. Pri tomto rozhovore jej bolo jasné, že jej syn necíti taký komfort, aký by si každý rodič pre svoje dieťa predstavoval, že stále mu v hlave bliká bezpečnostná kontrolka a nemá silu vyhýbať sa polienkam hádzaným pod nohy. Možno aj preto, že bol veľmi chorý.

Podobnú skúsenosť ako Janette Motlová mám aj ja. Robila som rozhovor s členom queer komunity. Hneď na začiatku rozhovoru sme sa dohodli, že v článku nebudem písať celé jeho meno. Ľudia sa boja konkretizovať svoju identitu. Boja sa o prácu, vzťahy, životnú rovnováhu. Nie každý má silu urobiť zo seba verejný pranier, nastaviť telo kameňom odsúdenia, opovrhnutia a spoločenskej dehonestácie. O to viac oceňujem tých, ktorí sa neboja. Pretože inak to nepôjde. Inak ten naratív nezmeníme. Musíme ukazovať tejto spoločnosti, že byť členom queer komunity neznamená byť úchyl a deviant, ktorý ide od dobroty a nudy proti prírode, čo si užíva zvrátené orgie, zvrhlík, ktorý k tým neprirodznostiam núti deti, nechuťák, ktorého treba zavrieť do lágru s ďalšími úchylmi, nech tam zgegne, aj keď na baby sa dobre kuká, keď si to robia... Krútiš pri týchto slovách hlavou? Aj ja som krútila, keď mi moji známi, ale aj náhodní ľudia v centre hlavného mesta v rámci ankety otvorene hovorili, čo si o queer komunite naozaj myslia.

Sedím na Dankovej talkshow z cyklu ROMALE na tému Rómovia a LGBTI+ komunita. Počúvam spomienky Janette na jej syna.

Janette vytvorila svojmu synovi doma bezpečné prostredie. Ona nemala žiaden problém s prijatím toho, že jej syn je gay. V prostredí, v ktorom sa pohybovala mala veľa kolegov či kamarátov, ktorí boli členmi queer komunity a videla ich fungujúce, niekoľkoročné vzťahy. Dokonca kvalitnejšie než heterosexuálne vzťahy. Videla, ako sa dvaja ľudia rovnakého pohlavia môžu naozaj ľúbiť. Pamätá si aj na synov coming-out:

- Myslím si, že každá rodina má nejaký svoj rituál, keď sa ide rozprávať o náročných témach. U nás sa vtedy varí losos. Marek ma v ten deň poprosil, aby som spravila lososa. Ja som ho od stresu presolila. Keď mi povedal, že je gay, zosmutnela som. Ale kvôli tomu, že som hneď videla všetky tie v spoločnosti hlboko zakorené veci, že som vedela, čo to znamená v očiach spoločnosti byť gayom. Videla som tie problémy, ktoré prídu. To ma rozosmutnilo, lebo pre mňa ako matku, je najdôležitejšie, aby moje dieťa bolo šťastné. Pokojne nech je aj hráškovozelný, len nech je šťastný.

Dávid Tišer, z organizácie Ara Art v Českej republike, pozná príbehy viacerých Rómov a Rómiek. To, čo ich spája, je dvojitá diskriminácia. Dávid vytvoril poradňu řeknu.to na Facebooku, kde je priestor pre rómskych gejov a lesby. Podľa Davida je situácia s diskrimináciou v Českej republike o niečo lepšia ako na Slovensku. Do poradne řeknu.to píše 50-60% práve zo Slovenska.

Podľa Marcela Karvaya, rómskeho LGBTIQ aktivistu, je tragédia, ktorá sa odohrala na Zámockej ulici v Bratislave, dôsledkom toho, ako sa na Slovensku správame k LGBTIQ komunite, v ktorej sa spoločnosť nachádza. 

Dávid poznamenal:

- Když politik řekne v přímém přenosu něco hanlivého a nenávistního, tak potom každý sedlák má pocit, že to může zopakovat, že nenávidět je v pořádku .

Problémom je aj to, že spoločenská klíma neprijatia queer komunity sa premieta aj do rómskych rodín. Existuje mnoho Rómov a Rómok, ktorí nielenže nemajú bezpečné prostredie v spoločnosti, ale ani doma. Prispieva tomu aj fakt, že v majorite sa o LGBTIQ komunite začalo rozprávať hneď po Nežnej revolúcii, ale v rómskej komunite len pred desiatimi rokmi. Takto orientovaní ľudia potom žijú dlhé roky v heterosexuálnych zväzkoch, v ktorých nie sú šťastní a sami sebou. Dávid pozná mnoho príbehov, kedy je muž vo vzťahu so ženou, majú spolu deti a v štyridsiatke to už nemôže vydržať a obracia sa so svojím problémom do poradne řeknu.to.

- Veľa mladých ľudí z rómskej queer komunity uteká do veľkých miest. Zbalia sa do jedného ruksačika a odídu z domova. Nemajú urobené žiadne väzby, nikoho nepoznajú a preto sa stávajú ľahkým terčom pre rôzne kriminálne skupiny. Je to veľmi nešťastné a nebezpečné. Preto je potrebné, aby naša komunita pochopila, že homosexuál nie je človek druhej kategórie v našej komunite. - dodáva Janette. 

Diskusia končí. Ľudia sa postupne rozchádzajú. V tichu, zamyslení. Sadám do auta a preplietam sa cez večernú Bratislavu domov. Premýšlam.

Pochádzam z prostredia, kde "buzerant" je bežne používaná nadávka. Z prostredia, kde sa z queer komunity robili posmešky. Ale len dovtedy, kým k nám na návštevu neprišiel Daniel. Pozvala som ho na hody. Sedeli sme vonku na terase, jedli, pili a zabávali sa. Všetci spoločne. Rómovia, Nerómovia a aj Danko. Róm a gay v jednom. Mám v živej pamäti, ako sa Danko s mojím otcom chlapsky zhovárajú, ako sa držia okolo ramien, ako spolu spievajú a ako môj otec hovorí:

- Počúvaj, veď to je celkom normálny človek. Normálne ako my.

Moja rodina, moji kamaráti či rodinní známi majú Daniela veľmi radi. Otec raz povedal, že keď som s Danielom, cíti sa najlepšie, lebo vie, že mi nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Rád pozerá na naše rozhovory s mladými, inšpiratívnymi Rómami z projektu AKANA - TERAZ. A mama mi vždy nabalí plnú tašku jedla a sladkostí, keď idem k Dankovi na návštevu. A zakaždým, keď s ním som a pracujeme na nejakom mediálnom projekte, volá ho k nám na obed či večeru.

Sami zistili, že je to šikovný, pracovitý, vzdelaný a vtipný chalanisko a čo je najdôležitejšie - dobrý človek. Nikto už nerieši, že Róm, nikto už nerieši, že je gay.

Kiežby takto ľudí z queer komunity a aj tých rómskych začala vnímať celá naša spoločnosť. Kiežby nato konečne prišla.

Táto časť projektu sa hlási k iniciatíve Slovenská Tepláreň a chceme ňou vyjadriť spolupatričnosť rodinám a blízkym Matúša a Juraja, ktorí boli zavraždení z nenávisti v bare Tepláreň v Bratislave. Projektom chceme vyjadriť podporu LGBTI+ ľuďom. Chceme, aby Slovensko bolo krajinou, kde sa každý a každá môže cítiť bezpečne a kde je príslušnosť k akejkoľvek menšine prijímaná s rešpektom ako prirodzená súčasť spoločnosti, pretože so všetkými slušnými ľuďmi Slovenska chceme kráčať cestou nenásilia, spolupatričnosti a tolerancie. Tento mediálny projekt chce pomôcť dosiahnuť také zmeny legislatívy, ktoré zabezpečia plnohodnotný život všetkým ľuďom na Slovensku vrátane LGBTI+ menšiny.

Tento projekt je realizovaný s finančnou podporou

Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.