Stanka Dotková: Najviac sa mi na pedagogike páči to, že môžem pomáhať deťom

03.11.2021

Z cyklu Svet podľa Michelle

Stanka prišla na rozhovor ako doprovod. Útle mladé žieňa s krásnym vyžarovaním. Vyžaruje z nej inteligencia, pokora a charizma. Keď sme sa dali do reči, zistila som, že Stanka študuje pedagogiku a má veľmi inkluzívne zmýšľanie o fungovaní školstva. Má za sebou návštevu Európskeho parlamentu, stáž v Prahe, či strávený deň s pani prezidentkou.

Už od základnej školy bola aktívna. Mala veľa kamarátov, chodila na divadelný krúžok, na súťaže, moderovať programy... Na základnú školu má veľmi dobré spomienky. Na strednú chodila do Košíc. Stredná pedagogická v Košiciach, odbor učiteľstvo pre predškolské vzdelávanie. Toto rozhodnutie urobila náhodne. "Bola to dobrá náhoda, ktorá ma nasmerovala. Chcela som ísť na gymnázium, ale nebola som dobrá v matematike, tak som nespravila príjimačky. Druhú školu som mala pedagogickú - odbor výchovný poradca. Nebrala som to ako niečo, čo by som chcela robiť... Mala som šťastie, že na tú školu chodila moja sestra. Poznala sa s riaditeľom. Vybavila mi dodatočné talentové skúšky na obor učiteľstvo pre predškolské vzdelávanie a dostala som sa. Skúšky som spravila. Nadchlo ma to. Od detstva som sa rada hrala s deťmi.

Momentálne mám ukončeného bakalára a robím si magistra. Takže ja už som pani učiteľka. Študujem primárnu pedagogiku - prvý až štvrtý ročník základných škôl." Na Stanke je vidno, že je naozaj zapálená pre prácu učiteľky. Neodrádza ju ani výška platu? "Nemusím robiť len pani učiteľku. Môžem popritom robiť aj veľa iných vecí. A hlavne, najviac sa mi na tom páči to, že môžem pomáhať deťom. To ma baví a napĺňa."

Počas pandémie Stanka doučovala rómske deti zo Sabinova. "Bolo to v prvej vlne cez projekt EDUroma. Tri mesiace som online doučovala päť rómskych detí z osád. Bola som im 24 hodín k dispozícii. Volali sme spolu s deťmi, aj s ich rodičmi cez Messenger. Pomáhala som im s domácimi úlohami a s prípravou do školy. Ak niečo nevedeli, mohli mi napísať. Mala som pripravené aj odmeny. Keď splnili úlohu, poslala som im rozprávku alebo hru.

Počas druhej vlny, som sa vďaka spolupráci, pedagogickej fakulty a Štátneho pedagogického ústavu, dostala do školy do Gelnice. Chodila som tam počas svojho voľna v škole. Doučovala som rómske deti, ktoré sa vzdelávali offline. Prišla som tam okolo 12tej. Zobrala som si tretiakov, štvrtákov. Päť - šesť detí. Pani učiteľka mi týždeň vopred povedala, čo mám s nimi prebrať. Pripravila som si pracovné listy a hravou formou som sa snažila pomôcť im dobehnúť, čo zameškali."

Autor knihy A okraje máš kde Juraj Čokyna sa raz na diskusii k offline vyučovaniu na Slovensku vyjadril. Hovoril, že zhruba pätina žiakov a žiačok (128 tisíc detí), nemalo prístup k online vyučovaniu. Boli odkázaní na papierové zadania a telefonáty s učiteľmi tzv. offline vyučovanie, o ktorom samotní učitelia a učiteľky hovorili, že je oveľa menej efektívne v porovnaní s prezenčnou, aj v porovnaní s online výučbou.

Stanke sa veľmi páčilo, ako ŠPU počas druhej vlny využil študentov pedagogickej fakulty na pomoc pri doučovaní žiakov. Toto im bolo neskôr uznané ako prax. "Pomáhali sme ako im, tak aj sebe. Keby táto spolupráca pokračovala ďalej, veľmi by to pomohlo. Neviem však, či to ešte pokračuje. Nepočula som o tom...

Vzdelávanie počas korony je veľmi zlé a komplikované. Deti, ktoré sa vzdelávali offline sú veľmi pozadu. Napríklad Filipko. Filipko bol tretiak. Dala som im čítať text, v ktorom mali vyhľadávať zámená. No on nevedel ani poriadne čítať. Hláskoval. Neviem, čo sa dialo v prvom ročníku. V druhom ročníku už bola korona... Ostatné deti boli na tom rovnako." Smutná realita. Dopady korony na vzdelávanie vyzerajú katastrofálne. Je vôbec možné niekedy dobehnúť zameškané? "Myslím si, že ak sa nejako nezvolia dôležité a hlavné podmienky teraz, keď sú deti v škole, ak sa im učiteľ nebude venovať, tak to sami nedobehnú. Oni potrebujú učiteľa. Tam treba individuálny prístup. Čo ale nie je reálne, keď má v triede 20 detí. Takže treba pomoc asistentiek. Lenže tých je málo a často nie sú dostatočne kvalifikované. Čiže tú situáciu nevidím veľmi dobre."

Stanka videla, aké náročné to má učiteľ. "Jedna učiteľka si robila prípravu pre skupinky detí, nie pre celú triedu. Takže učiteľ to nemá ľahké. Ale musí si uvedomiť, že je to na ňom. Učiteľ to má celé v rukách."

Veľmi sa mi páči, že Stanka sa snažila byť v kontakte nie len so žiakom, ale aj s rodičom. Pretože vzťah učiteľ-žiak-rodič je veľmi dôležitý. "Ak sú deti z osád, tak učiteľ s nimi v kontakte nie je vôbec. Iba sociálna pracovníčka. Ona chodí do osady a nosí deťom pracovné listy. Ja by som sa s nimi taktiež neskontaktovala, ale nemala som výber. Pretože z EDUromy som dostala nejaké telefónne čísla. Nefungovali. Takže som si na Facebooku podľa mena dieťaťa a lokality hľadala rodiča. Našla som dieťa, potom rodiča. Keď som našla jedného rodiča, vedela som, že v tej osade bývajú aj ďalší. Tak som si našla ostatné kontakty. Ja som chcela byť v kontakte aj s rodičmi, lebo je to dôležité. Kto iný bude pracovať s tým dieťaťom ak nie rodič?"

Netreba však zabúdať, že ten vzťah s rodičom si treba vybudovať. "Boli to zaujímavé situácie. Oni si najprv mysleli, že mi budú platiť. Takže najskôr nechceli. Ale potom, keď som im vysvetlila, ako to funguje, tak boli veľmi zlatí. Sami boli zodpovední. Posielali mi fotky, ako sa doma učia." Treba však spomenúť aj to, že Stanka mala 5 detí a len s troma takto komunikovala. Takže ochota musí byť aj na strane rodiča.

Keďže Stanka študuje aj špeciálnu pedagogiku a zaujíma sa o deti s autizmom, nie je prekvapením, že chcela mať aj takúto skúsenosť. Dostala sa do Prahy na stáž do Národného ústavu pre deti s autizmom. Túto príležitosť dostala vďaka Erazmus plus. "Vždy som chcela pracovať s týmito deťmi. Čítavala som knihy o deťoch s autizmom. Na stáži som bola dva mesiace a robila som všetko. Bola som v škôlke, v táboroch, na festivale ...

Bála som sa toho. Nemala som žiadnu skúsenosť. Bola som tam 8 hodín. Od rána do večera. Celý čas som mala na starosti jedno alebo dve deti. Ak mal Aspergera, tam to nebol taký problém. Ale ak to bol ťažší autizmus, tak pri tom dieťati treba byť nonstop. Pomôcť mu na toaletu a podobne. Je to veľmi náročná práca, ale musí ťa to baviť. A potom sú tam aj pekné svetlé stránky, ktoré ťa namotivujú."

Stanka sa začne usmievať pri jednej milej spomienke. "Hneď prvý týždeň, som mala na starosti Ondru. Bol to 13-ročný chlapec, ale o dve hlavy vyšší. Takže keď sme išli na prechádzku, vyzeralo to, že on vzal na prechádzku mňa. Nie ja jeho," smeje sa Stanka, "on bol nekomunikatívny neverbálny, viac-menej sa rozprával sám so sebou. Poobede mal veľmi rád hranolky, ale nedostal ich. Ja som ich dostala, tak som mu ich dala. Poobede za mnou prišiel, chytil ma a povedali mi: "ďakujem veľmi pekne". Ale hneď v tom momente dal hlavu dole. Hanbil sa. Bolo to strašne krásne. A to tak zahreje potom pri srdci. Je to veľmi náročná práca, ale musí ťa napĺňať." Stanke žiaria oči. Celá žiari, ako o tom rozpráva. Aj slepý by videl, že túto prácu robí srdcom.

Vidíš nejaký rozdiel medzi Českou a Slovenskou republikou v oblasti detí s autizmom? "Na Slovensku nemáme podporu pre dospelých ľudí s autizmom. Nemáme pre nich centrá, ako majú naši susedia. Je to skvelé, lebo rodina tam dieťa dá na týždeň, na mesiac a môže si oddýchnuť. U nás ich dávame na psychiatriu. A tí ľudia tam vlastne nepatria, pretože to nie sú psychiatrickí pacienti. Potom je problém aj vo vzdelávaní. Ten človek dovŕši 18 rokov a ide na invalidný dôchodok. Sedí doma a stagnuje. Na tomto treba popracovať."

Stanka sa dostala aj do Európskeho parlamentu, kde bola v spoločnosti ďalších mladých ľudí, ktorým záleží na budúcnosti. "Bola to skvelá skúsenosť. Som za ňu vďačná. Páčila sa mi diskusia o tom, ako nás ovplyvňuje rasizmus. Bolo zaujímavé počúvať majoritu, ako hovorí o tom, ako rasizmus ovplyvňuje ich. Vznikli tam rozbroje a hádky. Nesúhlasili sme s ich názormi. Oni boli dosť neslušní a drzí. Skákali do reči. Hulákali, že nemáme pravdu. Bolo to silné. Černoška, ktorá to moderovala sa normálne rozplakala. Pýtala sa, či sa aj im stalo, že by prišli do školy a celá trieda by sa im vysmiala, že vyzerajú ako zemiak kvôli farbe pleti? Ono potom prišla aj k nám a bavila sa s našimi členkami a všetky sa rozplakali, lebo sa stotožňovali s jej príbehom. Príbehy ľudí s inou farbou pleti sú podobné. Je jedno či je to černoch, Arab alebo Róm."

Čo ešte Stanka plánuje? Aké má vízie do budúcnosti? "Toto sa ma spýtala aj pani prezidentka Zuzana Čaputová, keď som mala možnosť byť v prezidentskom paláci počas medzinárodného dňa Rómov. Ja ešte veľmi neviem. Možno ma to ťahá aj na doktorandské štúdium. Potom sú ďalšie cesty ako napríklad Praha alebo ísť pracovať do školy. Možností je strašne veľa. Kým dokončím magistra, mám ešte rok na premýšľanie. Určite ale chcem byť aktívna a posúvať sa týmto smerom. Vzdelávať a pomáhať a mať z toho radosť." Ja len dúfam, že ak raz budem mať deti, Stanka bude ich pani učiteľka!

Michelle Kubištová

Realizované s finančnou podporou fondu na podporu kultúry národnostných menšín