Viliam Tanko: Je potrebné si uvedomiť, že človek môže mať aj sto vzorov. Treba však na sebe makať.

Z cyklu Svet podľa Michelle 

Viliam Tanko. Boxer. O čom sa asi tak budem rozprávať s boxerom? Chodila som síce na box. Teda... Nebudeme si klamať, bola som na jednom tréningu. Nezaujalo ma to a chlapcov, ktorí boxujú som si zaškatuľkovala - sú milí, ale nemám si s nimi čo povedať. Mala som rešpekt pred týmto rozhovorom. Skutočne. Nevedela som si predstaviť, ako to bude prebiehať...

Vilo mi však vytrel zrak. Doslova! A veľmi rýchlo mi ukázal, že škatuľka, do ktorej som ho hodila ešte pred tým, než som mu dala šancu niečo povedať, nie je vôbec preňho.

Možno si ho predstavujete ako obrovský kus mäsa a svalov, z ktorého sála strach a rešpekt. Nie, nie. Veľký omyl. Z Viliama ide taký pokoj, že tomu dodnes nerozumiem. Len si sadol, pozdravil sa a ja som sa v sekunde upokojila. Zrazu žiaden stres. Žiaden strach. Len čistý pokoj.

Viliam sa teraz pripravuje na majstrovstvá sveta v boxe. Ako sám hovorí, nie je ľahké sa na ne dostať. Treba veľa trénovať a nestačí byť najlepší len na Slovensku. Je potrebné ustáť aj na medzinárodnej úrovni. "Veľa trénovať znamená veľmi veľa trénovať. Každý deň mám dva tréningy. Mám 10 tréningov týždenne. Keď mi nejaké vypadnú, tak sa po dvoch dňoch aj nudím," smeje sa Viliam. "Okrem toho študujem sociálnu prácu. Snažím sa venovať sa priateľke, s ktorou chodíme na výlety po Slovensku. Myslím si, že stíham viac, ako keby som mal pracovať 8 - 10 hodín denne."

10 tréningov za týždeň?! Čiže dva za deň?! Mne stačia moje chabé tri tréningy do týždňa a mám pocit, že mi kolabujú orgány. Nechápem...

Avšak, nerozumiem ešte jednej veci. Prečo študuje sociálnu prácu? Prečo zrovna tento obor? "Ja si myslím, že v živote som dostal šancu na lepší život. Vďaka športu. Vďaka tomu, že som sa nikdy nevzdával, aj keď to bolo niekedy dosť náročné. Tá šanca bola asi tá, keď som z dedinky Tomášikovo prestúpil do KO Box Club Galanta - klub Tomiho Kida. Dostal som tam úplne iné možnosti. Mal som tam zabezpečené dva tréningy denne. Predtým som trénoval len dvakrát do týždňa, plus som chodil na futbalové tréningy. Ja som síce pohyb mal, ale trénovať 10 boxerských tréningov za týždeň? To som nemal doma za jeden mesiac. Takže ja som za týždeň spravil to, čo iní za mesiac aj pol. Čo je veľký rozdiel. A za tie roky sa to nazbiera. Všetky tie skúsenosti... Vďaka Tomimu a svojim výsledkom som mal v škole individuálny študijný plán. Viac som sa mohol sústrediť na seba, šport a štúdium. Keď bol niekto, kto mal zlé známky, nemohol trénovať. Musel sa zlepšiť. Boli sme k tomu vedení, aby sme neboli vybité hlavy. Ako sa o boxéroch hovorí. Toto bola moja šanca. Že som sa dostal pod Tomiho krídla ."

Niežeby som rozumela boxu, ale Tomi Kid? To je meno, ktoré pozná asi každý a keď ho pozná každý, tak podľa mňa nie je také ľahké sa k nemu dostať... "Stretávali sme sa na zápasoch. Mal som dvanásť-trinásť rokov. Chlapček z dediny. Vždy keď prišiel jeho tím, mali svoje súpravy, išla z nich taká sila, taká súdržnosť. Vždy sa mi to páčilo a mal som pred nimi rešpekt. Vynikali od ostatných.

Raz ma Tomi oslovil, či by som nechcel prísť k nemu. V tej dobe sa mi dialo aj to, že sme sa dohodli, že prídem, ale nemal som peniaze na autobus. Nevedel som sa dostať do Galanty. Tak mi Tomi preplatil cestu.

Na tréningoch sme sa viac rozprávali, spoznali sme sa. Jedného dňa povedal, že chce, aby som tam boxoval nastálo. Že on to dorieši s mojim bývalým trénerom Ladislavom Karácsonym, ktorý mi dal také základy, z ktorých dodnes ťažím. On ma zaviedol do sveta boxu, za čo som mu veľmi vďačný. V roku 2011 sme hneď vycestovali na majstrovstvá Európy a potom do Kazachstanu na majstrovstvá sveta. Vtedy som mal 15 rokov.

Takto by som chcel pomáhať aj ja. Chcel by som ponúknuť svoju profesionálnu pomoc tým ľudom , ktorí sa ocitli v ťažkej životnej situácii. Pretože si myslím, že každý má právo na dobrý život. Ja som bol obklopený dobrými ľuďmi, ktorí ma nasmerovali. Aj keď som sám vedel, čo chcem robiť. Cítil som to. Len ma korigovali. Preto som sa rozhodol pre štúdium sociálnej práce."

Viliam je aj vášnivým cestovateľom. Vďaka boxu prešiel 26 štátov. Najviac si pamätá Kubu, Turecko, Arménsko. Spoznal iných ľudí, mentalitu, krajinu. "Častokrát keď takto cestujem kvôli boxu, tak musím zhodiť aj 10 - 15 kíl. Čo je náročné. Niekedy mi moje telo dá aj stopku a nezvládnem to. Takže ak musím takto zhadzovať, tak za sebou ledva ťahám kufor. Prídem na hotel a idem spať. Vtedy tam nejdem preto, aby som si užil tú krajinu a mesto, ale idem tam pracovať. Keď však cestujem súkromne, idem len tak bez plánu. Napríklad v lete som bol s priateľkou v Ríme, spoznali sme Rím a dokonca sme boli aj pri mori."

Hmm... Takýto super boxer. Koľkokrát sa asi tak pobil? Na nejakej zábave alebo diskotéke? "Nikdy som sa na zábave nepobil. Možno som niekoho prefackal. Ale nebol som nikdy nejaký agresor. Keď už je prekročená tá hranica, tak mi ruka vyletí. Nemyslím si však, že sa bitkou niečo vyrieši. Sprostému človeku nevysvetlím, že je sprostý. Šport vychováva človeka. Nedáva to lekcie len v športe, ale aj do života. Disciplína, vytrvalosť, cieľavedomosť. Nie len vydržať a vyhrávať v ringu, ale aj mimo neho."

Neuveriteľné! A on naozaj neklame, pretože z neho ten pokoj a sebadisciplína naozaj ide. Je taký pokojný aj pred zápasom? Nebojí sa? "Keby som mal strach, nemám tam čo robiť. Stres mám. Stres a strach sú dve rôzne veci. Keby som nemal ten stres, tak by to nestálo za to. Keď idem na zápas a mám v žalúdku také motýliky, tak viem, že bude dobre. Treba sa s tým vyrovnať. Nie každý to vie. Niekoho to stiahne fyzicky aj psychicky a sú kŕčovití. Treba s tým vedieť pracovať. So stresom aj so strachom. Treba si ten strach dať vedľa seba s spolu s ním ísť cez všetky prekážky.

V deň zápasu mám všetko upratané. Keď mám poriadok okolo seba, tak ho mám aj v hlave. Tesne pred zápasom, keď si dávam rozcvičku, tak ešte pociťujem ten stres. Ale potom, keď už prídem do ringu, tak tam už je to iný svet. Všetko ide preč a sústredím sa len na súpera a na svoj zápas. Vtedy môže ktokoľvek kričať akokoľvek hlasno - ja ich nepočujem. Ale tréner mi povie pokojným lasom "udri prednú" a ja udriem prednú. Lebo sme prepojení. Poznáme sa. Dôverujem mu.

Ja odkedy viem, s kým bude boxovať, si veľa vecí vizualizujem. Zvyknem meditovať, a myslím na to, čo budem robiť ja. Nie ten súper. Poslednú noc väčšinou nespím. Fakt málo. Dve - tri hodiny možno. Ja si myslím, že v športe je fyzická príprava možno tak 60%, ostatné je psychická.

Napríklad keď sa mi rozvádzali rodičia a mal som zmätok v hlave, išiel som na zápas a prehral som. Prehral som so súpermi, ktorých by som za normálnych okolností porazil.

Viliam sa málokedy stretol s rasizmom. Ale s hejtom sa stretol... "V roku 2016 sme mali vycestovať na európsku kvalifikáciu do Turecka. Vtedy som mal také drastické schudnutie, že som musel zhodiť 10 kíl a telo mi posledné kilo a pol nepustilo. Ja som bol úplne vyčerpaný, zlomený. Už som si prial, aby som tam odpadol. Aby videli, že odpadnem a nemusel som boxovať. Bolo to veľmi namáhavé a veľmi ťažké. Vtedy som tú váhu nespravil. Nesplnil som. Tam je to tak, že keď si 10 deka cez váhu - diskvalifikácia. A nemôžeš boxovať. Tam nie je, že ideš o váhu vyššie. Jednoducho končíš.

Z domu som vtedy počul rôzne reči... "Teraz sa ukázal, je to pravý Cigán, teraz sa ukázala jeho mentalita, že nevie pracovať." Ale tí ľudia, čo to hovorili, v živote nestáli v ringu, v živote nemali rukavice ani len v rukách nie to na rukách, nevideli ako pracujem, koľko pracujem, čo zažívam, čo musím obetovať, aké to je náročné... Hovorili to ľudia, ktorí mi boli v tej dobe ešte dosť blízki. Vtedy sa ma to dotklo. Tomi pri mne stál. On aj tým ľudom hovoril, že to nie je také jednoduché a že ma nemajú odpisovať, lebo ja im to ešte ukážem."

Dva mesiace na to bola ďalšia kvalifikácia v Azerbajdžane. "Nie kvôli nim som išiel do toho znova, ale kvôli sebe. A vtedy som tú váhu splnil a odboxoval som celkom dobré výsledky. Ja som v živote nemal problém s tým, že potrebujem niekomu niečo dokazovať. Ja čo robím, robím pre seba. Ak sa nájde niekto, kto mi povie, že tráva je modrá, tak ja mu poviem dobre, je modrá. Ja to neriešim. Dôležité je, čo chcem ja."

A ako dopadli tie majstrovstvá sveta? "Jedna výhra, jedna prehra. Presne ako život. Raz si hore a raz dole. Šport a život nie je len o víťazstvách. Šport je ako život. Máme ciele, máme nejaké poslanie, cestu. A na tej ceste sú aj prekážky. Je to len v nás a v našej hlave, ako sa im postavíme."

Skvelé myšlienky má tento Vilo, že? Asi A to som ti ešte nepovedala, že je novým laureátom Roma Spirt 2021 ako osobnosť roka. Máš ústa dokorán? Aj ja som mala. 

Michelle Kubištová 

Realizované s finančnou podporou fondu na podporu kultúry národnostných menšín