Rómovia a rasizmus v minulosti a dnes
Autor: Michelle Kubištová
Ak sa ľudí spýtate, čo je to rasizmus, dostanete rôzne odpovede...
Rómska prozaička, poetka a dramatička Eva Plešková - Gašparová z Banskej Bystrice hovorí, že existuje rasa. Ľudská. "A tú sme si my, ľudia, rozdelili podľa toho, ako ktorý človek vyzerá a z akého prostredia je. Nech by som sa spýtala akéhokoľvek Róma na Slovensku, či rasizmus existuje, každý by mi povedal áno."Novinár a rómsky aktivista Branislav Oláh z Detvy si myslí, že rasizmus sú konkrétne veci, ktoré človek prežíva."Neobslúžia vás v reštaurácii, zazerajú na vás v obchode. Nie je to abstraktný pojem. Je to veľmi agresívny a veľmi zlý jav, ktorý sa vyskytuje medzi ľuďmi. Počas 2. svetovej vojny boli v obci Dúbravy zavraždení štrnásti Rómovia. Ničím sa neprevinili. Oni zomreli preto, že boli Rómovia. Toto je pre mňa rasizmus."Vydajte sa s nami na spoločné pátranie po koreňoch rasizmu voči Rómom a Rómkam na území Slovenska v minulosti a dnes.
talkshow z projektu ROMALE na tému Rómovia a rasizmus, zľava doprava: Gerhard Hadi, Branislav Oláh, Eva Plešková-Gašparová, René Lužica, Jozef Červeňák, foto: Roman Hraník
Rómovia v historických prameňoch
Rómovia začali do strednej Európy prenikať z Balkánskeho polostrova už v 12. a 13. storočí. Maďarskí historici tvrdia, že prvých Rómov priviedol na územie vtedajšieho Uhorska Ondrej II. ako otrokov, keď sa v roku 1219 vrátil z nevydarenej križiackej výpravy.
Cisár Žigmund Luxemburský im dal v roku 1423 ochrannú listinu, tzv glejt, ktorým sa mohli preukazovať a ktorý im zaručoval dobré zaobchádzanie. Rómovia v tom čase začali trvalo osídlovať územie Spiša, živili sa predovšetkým ako kováči, výrobcovia muškiet, delových gúľ a vojenskej výzbroje, či výrobcovia vápna a taktiež platili mestské dane. V polovici 16. storočia sa dokonca 1000 bojaschopných Rómov zúčastnilo obrany hradu Veľká Ida pri Košiciach.
Prenasledovanie Rómov v západnej Európe a tvrdá protirómska legislatíva spôsobili, že v priebehu 16. a 17 storočia prišla na územieUhorska veľká migračná vlna kočovných Rómov zo západnej Európy. Reakciou na rómsku migračnú vlnu boli rôzne nariadenia a opatrenia, ktoré mali zabrániť vstupu kočovných Rómov do banských miest na strednom Slovensku. Tieto nariadenia sa netýkali Rómov, ktorí v okolí miest žili už dlhšie a boli remeselníci.
Koncom 19. storočia, po zrušení nevoľníctva vo Valašsku a Moldavsku, zachvátila vtedajšie Uhorsko šesťstotisícová migračná vlna olašských a vlašických Rómov. Boli to kočovníci, ktorí sa živili predovšetkým veštením a neraz špekulatívnym obchodom. Na nevôľu miestneho obyvateľstva aj drobnými krádežami.
Z celouhorského sčítania Rómov z roku 1893 vyplýva, že usadených bolo 92,8% Rómov žijúcich na Slovensku, polousadených bolo 5,5% a kočovalo iba 1,7% Rómov. Väčšina usadených Rómov sa živila typickými rómskymi remeslami, ako napríklad kováčstvo a spracovanie kovu, hudobníctvo, práca s drevom, tesárstvo, košikárstvo, výroba kotlov, nepálených tehál a rôzne pomocné práce v poľnohospodárstve. Najväčšie rómske komunity v tom období žili v okolí Šamorína, Nitry, Komárna, Nových Zámkov, Levíc, Lučenca, Šaštína, Rimavskej Soboty, Rožňavy, Košíc a Kežmarku. Žili v chatrčiach, zemniciach a polozemniciach, separovane od majoritného obyvateľstva. V celouhorskom súpise Rómov z roku 1893 sa doslova uvádza: "Cigáni žijú oddelene hlavne v tých častiach krajiny, kde žijú Slováci, lebo rómska povaha a povaha Slovákov majú málo spoločného..."
Máme vari tu hľadať korene slovensko-rómskej nevraživosti, ktoré v dejinách 20. storočia prerástli do otvoreného rasizmu?
Spomienka na Povstanie, Múzeum SNP Banská Bystrica, foto: Roman Hraník
Rómovia počas Slovenského štátu
V slovenskej spoločnosti stále rezonuje názor o výnimočnosti vojnového Slovenského štátu a kontroverzný prvý slovenský prezident, kňaz Jozef Tiso, je neraz nekriticky glorifikovaný. V roku 2016 dokonca líder ĽSNS Marian Kotleba vyzval slovenský parlament, aby si 18. apríla uctil minútou ticha všetky obete justičných vrážd a justičných omylov, pretože práve v tento deň došlo "k hanebnej justičnej vražde" Jozefa Tisa. "Tento návrh je urážkou pamiatky všetkých obetí fašizmu a nacizmu. Každá z nich si zaslúži úctu oveľa viac ako hlava štátu, ktorá je spoluzodpovedná za ich smrť.Keby si slovenský parlament chcel uctiť minútou ticha len pamiatku každého z približne 70.000 slovenských Židov, ktorých Tisov štát poslal na smrť do koncentračných táborov, museli by poslanci NR SR mlčky stáť celých 146 rokovacích dní! Politik zodpovedný za ich smrť si nezaslúži ani sekundu ticha v parlamente demokratického štátu.", vyhlásil vtedy sociológ a novinár Ondej Dostál.
René Lužica ku glorifikácii a oslave vojnového Slovenského štátu a Jozefa Tisa vysvetľuje: " Vždy bude mať tento názor svojich stúpencov. Vznikol štát. Síce satelitný pod vplyvom Nemecka, ale ten štát bol. Tento štát však rozdelil obyvateľov na dve kategórie. Na národnú pospolitosť a na cudzie živly. A tu prišlo k problému, kam patria Cigáni? ( v tej dobe boli Rómovia nazývaní Cigáni - pozn. autora ) Sú to cudzie živly alebo národná pospolitosť? Ferdinad Ďurčanský vytvoril vyhlášku, v ktorej sa definuje, že Cigán je ten, kto nemá stále bydlisko a zamestnanie. Ten, kto žije usporiadaným spôsobom života, nie je Cigán. Čiže teoreticky sa ten Róm mohol stať členom národnej pospolitosti, aj keď taký prípad nebol. Nevieme o Rómovi, ktorý by bol v Hlinkovej garde, alebo by bol nejaký vysoký funkcionár. Takže toto hľadisko sa neuplatnilo a preto boli Rómovia chápaní ako cudzie živly. A kto bol cudzí živel? Asociál. Lebo nepracuje, nemá stálu adresu, nevieme ako sa živí."
René Lužica ďalej hovorí, že genocída Rómov počas vojnového Slovenského štátu nebola."Slovenských Rómov nevyviezli do Auschwich - Birkenau alebo do nemeckých táborov. Slovenskí Rómovia neboli v koncentračných táboroch, na rozdiel od českých, protektorátnych Rómov. Lebo Protektorát spadal priamo pod Nemecko. Slovenskí Rómovia boli v pracovných táboroch a tie neboli koncentračné. Pracovali v nich najmä Rómovia, pretože Židia boli odvlečení do koncentračných táborov a Slováci bojovali na fronte. Takže ostali len Rómovia. Bola to lacná pracovná sila na vybudovanie štátu. Tie pracovné tábory mali veľmi zlé podmienky. Ťažké pracovné podmienky. Spali na slame, jedli raz denne a to riedku polievku. Ale dalo sa to prežiť. Na území Maďarska to bolo podobné ako na Slovensku. Až do roku 1944, kedy ich naložili na nákladné autá a povedali im, že idú na žatvu. Oni netušili, že ichvezú do Dachau... Slovenskí gardisti boli horší než fašisti, pretože to boli karieristi, ľudia zo strednej vrstvy. Väčšinou majetní - richtár, mäsiar... Ľudia, čo niečo znamenali a potrebovali svoju moc posilniť. Verili tomu, že vojnu Nemci vyhrajú a že z toho budú niečo mať.", tvrdí etnológ, filmár a historik René Lužica.
Rómovia spomínajú na Slovenský štát rôzne. V niektorých rodinách sa o tomto období hovorilo veľa, vo väčšine však bola téma Slovenského štátu tabu a až po rokoch sa začali v rodinách vyplavovať spomienky. V oboch prípadoch však Rómovia o týchto veciach hovoria s veľkým zármutkom a bolesťou v srdci.
"Slovenskí gardisti boli horší než fašisti, pretože to boli karieristi.", hovorí René Lužica. ,foto: Roman Hraník
"Nie v každej rodine sa o tom hovorí. Ľudia majú strach...", tvrdí bývalý rómsky politik, dnes aktivista, filozof a pedagóg Jozef Červeňák. Vysvetľuje, že po skončení 2. svetovej vojny sa Československo nikdy nevysporiadalo s gardistami. "Oni ostali žiť na dedinách spoločne s ľuďmi, ktorým ubližovali. Získali rôzne vysoké funkcie. Keď prišiel Róm, ktorý prežil holokaust napríklad na úrad a videl tam gardistu, tak ostal ticho. V komunite sa o tom rozprávalo. Ale vždy sa šepkalo "tam nehovor nič, lebo..." To, čo sa deje dnes, je vlastne dôkazom nevysporiadania sa so Slovenským štátom a s našou fašistickou minulosťou. Stále tu zostali potomkovia niekdajších fašistov. Gardisti sa vedeli prispôsobovať dobe. Po vojne z nich boli odrazu komunisti, partizáni... Neraz dostali vyznamenania, dostali sa do vysokých straníckych funkcií a takto sa to postupne prenášalo aj do vysokých funkcií Československého štátu. A pritom o sebe navzájom vedeli. Česi toho mali menej. Oni vedeli vytiahnuť, že tento robil toto a tamto, ale na Slovensku to bolo tabu."
Anna Lacková z Turčeka je dcéra rómskeho partizána. "Otca zobrali do lágru do Dubnice. On odtiaľ ušiel a prišiel domov v roku 1944 v auguste, lebo jeho žena mala každú chvíľu rodiť. Potom sa znova vrátil k partizánom. Chytili ho a odvliekli ho späť doDubnice. Jeho mama a žena so štyrmi deťmi ostali v Turčeku. Udali ich Hitler-Jugend, že ich otec je partizán a že je v odboji. Tak prišli vojaci a všetkých zobrali. Vyhnali ich do hory a tam ich postrieľali. To bábätko, čo jeho žena porodila, cez novorodeneckú perinku netrafili. Ono v tej hore celú noc plakalo. Na druhý deň sa k masovému hrobu fašisti vrátili a to bábätko definitívne zavraždili. Keď sa otec po vojne vrátil, tak doma nenašiel nikoho. Na radu ľudí šiel hľadať svoju rodinu do hory. Zbadal perie a šiel po stope. To perie zrejme vypúšťali z perinky. Tak ich našiel. Ich mŕtve telá boli nahádzané na kope a prekryté haluzím a kamením. Takáto tragédia sa dotkne celej rodiny. Bola tam jeho žena. Jeho matka. Jeho deti. Prežil to. Človek musí všetko prežiť."
"Človek musí všetko prežiť.", hovorí dcéra romskeho partizána Anna Lacková z Turčeka, foto: Roman Hraník
Anna Lacková prízvukuje, že v masovom hrobe v Turčeku zhromaždili 182 martýrov: Rómov, partizánov, Rusov a komunistov. Priviezli ich na nákladných autách z celého okolia a zabili ich. Nielenže zabili. Oni ich mučili. Ženám rozpárali brucho, odrezali im prsia, vybrali im oči. Jedna bola vraj tehotná. Dieťa jej zaživa vybrali, položili na ľavú stranu hrudníka a prebodli. Takéto zverstvá robili.
V masovom hrobe v Turčeku leží 182 martýrov SNP, medzi nimi aj Rómovia, foto: Roman Hraník
Rómsky divadelný ochotník Marián Bučko z Banskej Bystrice má veľa členov z rodiny, ktorí padli a zomreli vo vápenke v Nemeckej a v Kremničke: "Keď si to človek uvedomí, koľko ľudí zomrelo pre nič za nič... Len preto, že boli čierni. To je ten fašizmus a rasizmus a teraz to zasa ide a zasa to vrcholí. Aj vtedy: Jeden človek začal. Dobrý rečník, ktorý dokázal upútať masy. To znamená, že stačí upútať masy a bude to, čo ja chcem. Pozor na to!"
Masaker v Kremničke predstavuje sériu masových popráv, ktoré od 5. novembra 1944 do 17. marca 1945 uskutočnila nacistická jednotka Einsatzkommando 14 v spolupráci so slovenskými Pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy v Kremničke pri Banskej Bystrici. Po týchto vraždách bolo v masových hroboch nájdených celkovo 747 obetí, čo robí túto udalosť najväčším doloženým vojnovým zločinom spáchaným na území Slovenska., foto: Roman Hraník
Vraždenie v Nemeckej, v bývalej vápenke, prebiehalo od 4. do 11. januára 1945 a po strele do tyla skončilo v plameňoch vápennej pece do 900 osôb. Tieto vraždy vykonali príslušníci Einsatzkommanda 14 pod velením šéfa banskobystrického oporného bodu EK 14 SS-Obersturmführera Kurta Herberta Deffnera a členovia Pohotovostnej jednotky Hlinkovej gardy z Považskej Bystrice na čele s nadzbrojníkom Vojtechom Horom., foto: Roman Hraník
V rodine rómskeho aktivistu a novinára Braňa Oláha sa o tomto smutnom období našich dejín hovorilo veľa, pretože jeho otec mal 11 rokov, keď bolo SNP. "Detva bola centrom Povstania. Prebehla tam dokonca vtedy jediná partizánska vojenská prehliadka, na ktorej sa zúčastnil aj generál Golian. Po potlačení SNP na jeseň 1944 boli aj slovenskí Rómovia, rovnako ako tí maďarskí, odvážaní do koncentračných táborov a likvidovaní. Po potlačení SNP boli môj dedko a jeho traja bratia súčasťou partizánskej brigády Za slobodu Slovanov. Po potlačení povstania boli dvaja z nich zajatí a odvezení do koncentračného tábora v Mauthansene. Domov sa vrátil iba jeden. Druhý neprežil útrapy v koncentračnom tábore. Určite nebol jediný, ktorý takto skončil. Mnoho Rómov skončilo v masovom hrobe vo Zvolene na židovskom cintoríne. Stačilo podozrenie z toho, že pomohli partizánom radou či informáciou, potravinovou pomocou. Nemuseli byť ani členmi odboja a už ich brali."
"Po potlačení SNP boli môj dedko a jeho traja bratia súčasťou partizánskej brigády Za slobodu Slovanov. Po potlačení povstania boli dvaja z nich zajatí a odvezení do koncentračného tábora v Mauthansene. Domov sa vrátil iba jeden.", hovorí Branislav Oláh, foto: Roman Hraník
"U nás sa o tom nerozprávalo. Ako keby bola 2. svetová vojna tabu. Až neskôr o tom začal môj otec hovoriť. Bol na nútených prácach v Hanušovciach počas výstavby železníc. Nejakým zázrakom sa mu odtiaľ podarilo utiecť. Nehovorilo sa o tom, pretože oni s tými udavačmi, s tými gardistami, žili v bezprostrednej blízkosti a v bezprostrednom susedstve aj po vojne. Nevedeli sme, ako sa k nim máme správať. Tí gardisti boli pre mňa aj pre moju generáciu tabu. Niekoľkokrát som si všimla, že keď sme prechádzali s mojou starou mamou po dedine, tak vždy si tak zastala, obzrela sa, niekedy si aj odpľula a povedala po rómsky, že je to "beng". Čiže je to čert. Ako dievča som si to nevedela vysvetliť. Len potom som sa pýtala otca, že čo to malo znamenať. Hovoril mi, že vtedy, keď utiekli z tých Hanušoviec, tak bol gardista, ktorý vedel, že už sú doma a udal ich. Prišli si po nich. Tí, čo boli zdraví, ušli do blízkej hory a ten, čo bol chorý, ostal ležať. Oni ho zobrali a už sa nikdy viac nevrátil," spomína rómska spisovateľka Eva Plešková-Gašparová.
"Keď sa staval tunel v Stratenej, odvliekli tam všetkých Rómov. Boli tam strašné pracovné podmienky. Otec mi hovoril, ako im ako decko nosil jesť. Ako si lámali chleba. Opierali sa jeden o druhého, aby to doslova prežili. Dodnes si pamätám, ako mi otec hovoril "tam nechoď, tam gardisti zabili toho a toho.", spomína Jozef Červeňák z Roštára. Bytostne si spomína na strach, ktorý cítil, keď mu o pracovnom tábore v Stratenej starí rodičia rozprávali.
K obdobiu 2.svetovej vojny a SNP sa viaže aj príbeh slovenského Róma Antona Facunu zo Sklabiny. Bol prvým Rómom na svete v americkej vojenskej spravodajskej službe. foto: Roman Hraník
K obdobiu 2.svetovej vojny a SNP sa viaže aj príbeh slovenského Róma Antona Facunu zo Sklabiny. Aj málokto z Rómov vie, že Anton Facuna bol prvým Rómom v americkej vojenskej spravodajskej službe. Podľa materiálov z vojenského archívu sa Facuna dostal do spravodajskej skupiny Day v Taliansku. Pred vojenčinou sa živil ako šofér a príležitostný robotník. Do slovenskej armády nastúpil v októbri 1941 ako dvadsaťjedenročný. Slúžil v ružomberskom delostreleckom pluku a s ním sa v rámci Rýchlej divízie zúčastnil aj na bojoch na východnom fronte. Po návrate na Slovensko v decembri 1943 ho pridelili k technickej brigáde do Talianska. Tam prebehol k partizánskej skupine Rinaldo, kde hoamerická Office of Strategic Services ( OSS ) naverbovala na zvláštne operácie. Prešiel spravodajským výcvikom a začiatkom októbra 1944 priletel spolu s ďalšími štrnástimi príslušníkmi OSS na partizánske letisko Tri duby. V skupine Day pracoval ako tlmočník, sprievodca a spravodajský pomocník. Mal krycie meno Anton Novák a legitimáciu mŕtveho letca. Chodil v americkej uniforme, ale pre pohyb v tyle nepriateľa mal aj civilné šaty. Podľa reportéra Vladimíra Jancura ho cez frontovú líniu v civile poslali viackrát. Raz napríklad v priestore Hronského Svätého Kríža, inokedy v priestore Budča - Zvolen. Zakaždým získal cenné informácie o pohybe nemeckých vojsk. Po potlačení povstania skupina ustúpila do okolia Poľany, celý čas však udržiavala rádiové spojenie so základňou OSS v Bari. Najťažšia úloha čakala Facunu, keď ho kapitán Edward Baranski vyslal do Nemcami obsadenej zvolenskej Slatiny. Tam sa skrýval na fare evanjelického farára Zváru. O Facunových husárskych kúskoch počas Povstania sa rozprávali legendy, Nemci na jeho hlavu vraj vypísali aj mastnú finančnú odmenu.
Hoci Róm Anton Facuna ako spravodajský vojak západného odboja dostal československú medailu za účasť v Povstaní, po roku 1948 naňho režim zabudol. O jeho hrdinstvách by sme sa asi nedozvedeli, keby jeho príbeh dôsledne nespracoval americký historik Jim Downs. Prečo je tomu tak? Je to preto, že po vojne sa Československo vydalo cestou budovania socializmu a hrdinovia spájaní s Amerikou, navyše Rómovia, neboli v kurze?
Keď sa v novodobej histórii, po Nežnej revolúcii, začalo hovoriť o tom, že Československo sa rozdelí a vznikne Slovenská republika, najväčší strach mali práve starí Rómovia. Nie tí mladí a inteligentní. Ale tí starí. "Vtedy nám tí starí začali otvárať tie dávne spomienky uložené hlboko v ich srdciach a hovoriť svoje príbehy z vojnového Slovenského štátu. Chyba je možno tá, že doteraz sme o tom nehovorili vo veľkom. Nepísali sme o tom. Fašistická časť histórie Slovenska nebola dodnes adekvátne prehodnotená. Práve teraz je však ten čas!"vyzýva Jozef Červeňák.
"Fašistická časť histórie Slovenska nebola dodnes adekvátne prehodnotená.", konštatuje Jozef Červeňák, foto: Roman Hraník
Rómovia za socializmu
Po roku 1948, keď moc uchopili komunisti, sa začala národnostná politika v Československu realizovať po vzore Sovietskeho zväzu v duchu marxistických myšlienok a poučiek, ktoré uznávali iba triedu robotníkov, roľníkov a inteligencie bez akéhokoľvek národnostného kontextu. Táto filozofia, v mnohom veľmi podobná fašistickej, na viac ako 40 rokov určila aj prístup Československého štátu k Rómom.
Rómska národnostná otázka sa stávala predmetom pochybného "sociálneho inžinierstva", kedy sa komunistická strana síce snažila o zlepšenie sociálnych pomerov Rómov, čo bolo aj finančne dotované, avšak Rómom bola úplne upieraná ich etnicita, rómske komunity neboli akceptované ako osobitná etnická minorita s politickým a právnym statusom národnosti. Cieľom komunistov totiž bolo Rómov asimilovať do väčšinovej spoločnosti a úplne poprieť ich rómsku identitu, či už dobrovoľne, alebo nasilu, pod hrozbou trestov a väzenia. V apríli 1958 začal režim so známou politikou rozptylu a odsunu Rómov z miest ich zvýšenej koncentrácie. Rómske komunity boli násilne rozdrobované a sťahované po celej Československej republike.
"Počas socializmu vznikla prvá vrstva rómskych vzdelancov. Avšak režim potreboval úspešných Rómov získať na svoju stranu. Socializmus chápal rómsku triedu ako robotnícku - teda vládnucu. To bol síce rozdiel oproti Slovenskému štátu, pretože socialistický režim Rómov plánoval povzniesť, lebo komunisti videli, že Rómovia žijú v chudobe. Komunisti Rómom hovorili, že ich chudobu spôsobil kapitalizmus. Preto sú chudobní. A oni, komunisti, napravia chyby kapitalizmu. Všetci budú mať prácu, budú gramotní, budú mať nové byty. Lenže tu nastala chyba a nepochopenie. Ten socialistický systém neuznával Rómov ako národnosť, bral ich iba ako sociálnu vrstvu. O Rómoch sa v tom čase hovorilo iba ako o sociálno-patologickej skupine obyvateľstva. Tvrdilo sa, že nemajú jazyk , ich reč bola vydávaná iba za akýsi slang, nemajú kultúru - to len odpozerali. Jeden profesor dokonca povedal, že neexistuje rómska hudba. Je to len odpozeraná hudba od maďarskej ľudovej hudby a slávni rómski primáši 19. storočia údajne svojou hudobnou produkciou iba podporovali maďarizáciu slovenského obyvateľstva. Tak sa to vysvetľovalo...Je úlohou systému dostať týchto ľudí na vyššiu úroveň. Ale nie ako Rómov. Ako Slovákov a Čechov. Táto tvrdá asimilácia spôsobila aj to, že dnešní Rómovia už nepoznajú svoj jazyk. To, že len každý štvrtý Róm sa prizná k svojej národnosti, je výsledkom tých štyridsiatich rokov života v socializme. Väčšine Rómov sa život nezlepšil. Len tým, čo vstúpili do strany alebo dosiahli vzdelanie. Mnohí uverili tomu, že je lepšie byť Slovákom alebo Čechom.", popisuje vzťah socialistického zriadenia k Rómom profesor Lužica, ktorý nedávno spracoval historický kalendár udalostí od roku 1918 do roku 2018, kde odhaľuje ako rôzne politické systémy a vlády s Rómami nakladali a aký výsledok dosiahli. Jeho archívny a literárny výskumný projekt Zväz Cigánov - Rómov a štátna moc na Slovensku v rokoch 1969 - 1989 nám pomáha rozpliesť príčiny a udalosti, ktoré viedli k vzniku prvej samostatnej rómskej organizácie na Slovensku a boj Rómov o svoju etnickú identitu počas socializmu.
"Socialistický systém neuznával Rómov ako národnosť, bral ich iba ako sociálnu vrstvu.", hovorí René Lužica. foto: Roman Hraník
V tomto období na scénu opäť nastupuje Anton Facuna, ktorý v roku 1957 zaslal list vtedajšiemu Ústrednému výboru Komunistickej strany Československa s vypracovanými stanovami Zväzu Cigánov - Rómov v snahe založiť celoštátnu organizáciu, ktorá by zastrešovala všetkých Rómov žijúcich vo vtedajšom Československu.
Hoci v roku 1957 organizácia nebola povolená a Facuna bol obvinený z nebezpečného rómskeho nacionalizmu, o jedenásť rokov neskôr, v roku 1968 sa Anton Facuna a známy klenovský Róm, lekár Ján Cibuľa znovu usilujú o založenie Zväzu československých Cigánov - Romano jekheta-niben. Aj keď sa slovenskí a českí Rómovia nakoniec nedohodli na spoločnej československej organizácii, stanovy slovenského zväzu schválilo Ministerstvo vnútra Slovenskej socialistickej republiky 19. novembra 1968 a to aj napriek silnému odporu a nesúhlasu Imricha Farkaša, Róma, ktorý pôsobil ako tajomník komisie pre riešenie otázok obyvateľov cigánskeho pôvodu až do roku 1989.
A tak sa v apríli 1969 konala ustanovujúca schôdza Zväzu Cigánov - Rómov na Slovensku. Jej zakladajúcimi členmi boli Ján Cibuľa, Anton Facuna, Alojz Pompa, Gustáv Karika a ďalší. Práve v tomto, pre rómsku identitu radostnom období, plnom nádejí na národné sebaurčenie, sa opäť na chvíľu na Slovensku rozprúdil kultúrny život Rómov a ich národnostný sebaurčovací proces. A nezostalo iba pri kultúre. Zriadili hospodársky podnik Butiker (Pracuj), kde pod jednou strechou sústredili zástupcov všetkých tradičných rómskych remesiel. V Butikeri pracovalo do 700 Rómov z celého Československa a svoje výrobky dokonca vyvážali do kapitalistického sveta. A Ján Cibuľa šiel ešte ďalej, na najvyššiu medzinárodnú úroveň.
V roku 1971 zvolal do anglického mesta Orpington rómske elity z celého sveta na prvé stretnutie Medzinárodnej rómskej únie, kde sa okrem iného zrodila rómska hymna, zástava a dohodlo sa pre rómsky národ pomenovanie Rómovia, ktoré mali akceptovať všetky krajiny sveta. Slovenský rómsky lekár z Klenovca Ján Cibuľa sa vtedy dokonca dostal do čela celosvetového rómskeho hnutia ako predseda.
Komunisti sa pravdepodobne veľmi zľakli týchto medzinárodných sebaurčovacích kontextov rómskeho národa a nádejne sa rozvíjajúcu činnosť Zväzu Cigánov - Rómov na Slovensku, aj v kontexte normalizácie, v roku 1973 násilne prerušili s tým, že Rómov nemožno uznať za národnostnú menšinu, pretože nemajú svoje územie. Zväz zrušili, Cibuľa emigroval a Facuna sa na dlhé roky stal rómskym disidentom bez ľudských práv, pozorne sledovaným ŠTB. A spolu s ním trpela aj jeho rodina... Stal sa exemplárnym prípadom pre ostatných Rómov, že boj za národnostné práva rómskej menšiny sa v socializme neoplatí....
A nebol rómskym disidentom sám. Rómskou disidentkou sa koncom sedemdesiatych rokov stala aj mladá Rómka Anna Koptová, ktorá v tom čase pracovala ako novinárka v denníku: " Dostala som list od pána Cibuľu, ktorý v tom čase už žil vo Švajčiarsku, bola to pozvánka na 2. medzinárodný kongres Rómov do švajčiarskej Ženevy. Na tom kongrese sa zúčastnili Rómovia z celého sveta, boli tam aj zástupcovia Indickej republiky, indický veľvyslanec tam doniesol hrudu indickej zeme a povedal: "Pozrite sa, toto je vaša pravlasť...", pre mňa to bolo veľmi emotívne, lebo po prvýkrát som si uvedomila, že som Rómka, že my Rómovia z celého sveta máme ako národ vlastnú vlajku, vlastnú hymnu a všetci tam rozprávajú po rómsky. Veľmi ma prekvapilo, že na svete sú Rómovia, ktorí sa organizujú, ktorým záleží na tom, aby svetu povedali, že sú Rómovia, že sa potrebujú rozvíjať, chcú zachovať svoju kultúru a jazyk. V tej chvíli som cítila, že doteraz som bola mimo toho, kým naozaj som a čím by som mohla byť ako Rómka nielen pre seba, ale aj pre ostatných... Keď som sa z kongresu vrátila domov na Slovensko, čakala ma pozvánka na návštevu štátnej bezpečnosti - ŠTB a tam som sa dozvedela, že som nepriateľom československého ľudu. Následne som musela odísť z redakcie, lebo to bol komunistický denník. Cítila som, že mi neustále stál niekto za chrbtom. Moji mladší súrodenci odrazu nemohli ísť na stredné školy, na ktoré chceli ísť, rodičia boli tiež sledovaní, proste rodina a okolie, v ktorom som sa pohybovala boli pod dozorom ŠTB. Pre mňa to bolo ťažko pochopiteľné, lebo nič zlé som nerobila, nikomu som neubližovala. Súhlasila som s tým, čo sa v krajine dialo v tom zmysle, že to bol socialistický režim, ktorý pomáhal chudobným, teda aj Rómom. Vtedy som pochopila, že asi robím niečo zlé, a že asi som ako Rómka pre túto spoločnosť nepohodlná, lebo ma nazvali nepriateľom československého ľudu."
Eva Plešková - Gašparová si zaspomínala na svoje školské časy v socialistickej škole takto:"Súdružka učiteľka nám povedala, že sa nesmieme medzi sebou rozprávať po cigánsky, lebo nebudeme rozumieť tomu, čo nám ona bude vysvetľovať. Sčasti mala pravdu, lenže tam chodili aj rómske deti, čo nevedeli alebo len čiastočne vedeli po slovensky. Bola tam jazyková bariéra. Aby nebola, museli sme sa aj medzi sebou rozprávať len po slovensky. Kládol sa dôraz na vzdelanie nás Rómov u nás na dedine. Mysleli sme si, že tak je to správne. Nehlásiť sa k cigánom. Ale keď som išla na strednú školu, tak na prihláške som mala hore v rohu označené aj tak veľké C - cigánskeho pôvodu. Cigánka. Aj v škole ma tak brali. Ale ako tú prispôsobenú. Čo sa týka kultúry, tak u nás sa nehrali rómske piesne. Hrala sa taká muzika, ktorá bola v tom regióne. Podpolianska. Ja som nepoznala okrem Cigánskeho plaču ani jednu rómsku pesničku. Nehlásili sme sa ani k rómskemu etniku. Neexistovali rómske súbory. Neboli rómske relácie v televízii a rozhlase, ako sú dnes. Žiadne rómske noviny a knihy. "
Za socializmu sa Rómovia radšej nehlásili k rómskemu etniku.", hovorí Eva Gašparová-Plešková, foto: Roman Hraník
Historik René Lužica hovorí, že v socializme existuje akási " mediálna" dvojtvárnosť. "Na jednej strane sa hovorí o tom, že neboli žiadne programy pre Rómov. Ale točili sa propagandistické filmy. Putovné kiná, čo chodili po osadách. Tie boli pre Rómov. Nie pre väčšinovú spoločnosť. Aby budovali tento štát. Sľubovali im, že sa budú mať dobre, ale to že stratia svoju identitu, im nikto nepovedal. V realite bola snaha sa týchto ľudí zbaviť. Existuje jedna publikácia, ktorá je iba v archívoch. Volá sa Riešenie cigánskej otázky za socializmu. Je zo 70-tych rokov. Bol to veľký reprezentačný sociologický výskum. Keď to nezvládli politici, prišli na rad vedci, aby im povedali, ako majú asimiláciu dotiahnuť do konca. Marxistickí vedci na to tiež nevedeli prísť. Existoval tzv. model socialistickej národnostnej politiky - Stalinov model a hovoril o tom, že malé národy majú splývať s veľkými národmi. Že sú bezperspektívne. Cigánska otázka zanikne v komunistickej spoločnosti. Lebo tak budeme všetci jedeným národom, budeme hovoriť jednou rečou, budeme rovnakí a v tejto idealistickej superspoločnosti zanikne aj cigánska otázka."
Jozef Červeňák ponúka na dobu socializmu aj iný uhol pohľadu: "Ten povojnový proces, ktorý sa vyvíjal, bol pre mnohých Rómov úžasný. Dnes, keď sa spýtate Rómov na socializmus, tak každý ho chváli pre sociálne istoty. V našom regióne súťažili osady medzi sebou. Stavali sa nové. Celá infraštruktúra od elektriny, kanalizácie. Všetko. Vykupovali sa chatrče, stavali sa nové domy. Ten proces bol úžasný. Ten kto hovorí niečo iné, podľa mňa klame. Z pohľadu právneho sme síce neboli národnosťou, nemali sme uznané veci v Ústave, ale ten sociálny a integračný život Rómov dostal iskru. Po Nežnej revolúcii to už nebola integrácia, ale deintegrácia Rómov. Do roku 1989 sme mali 520 osád, dnes ich je vyše tisíc. Keď vás teraz zoberiem do osady, kde je ešte vidno komunistickú ruku, tak tam majú pekné domy, tí Rómovia pracujú, či už doma, v Čechách, alebo v zahraničí. Tam to ostalo živé. Mnohí dostali vyznamenania z Úradu práce a neboli v strane. Podotýkam. Neboli v strane. Ale samozrejme diali sa aj krutosti..."
Jozef Červeňák si pri spomienke na rasistický vlachovský pogrom z konca sedemdesiatych rokov smutne vzdychne: "V obci Vlachovo vtedy došlo k roztržke priamo v krčme. Počas tej roztržky bol údajne nožom bodnutý jeden Neróm. Večer sa pozbierala celá nerómska komunita. S bagrami, buldozérmi vtrhli o polnoci do rómskej osady vo Vlachove. Rómovia, ktorí v osade žili sa rozpŕchli po celom okolí. Len tak, ako boli. Deti, ženy, starci, dospelí muži. Najviac Rómov bežalo smerom do Dobšinej, poutekali s deťmi v nočných košeliach. Ja som mal v tom čase nejakých 9 rokov, takže si to až tak nepamätám. Len z rozprávania starého otca a strýkov. Bol tam neskutočný, nevídaný strach. Dokonca ešte väčší ako z fašistov. Bol to útek do tmavej noci. Vlachovčania zatiaľ zrovnali tú osadu buldozérmi tak, že tam neostalo vôbec nič. Zrovnali to s majetkom tých Rómov, so všetkým. Tam neostalo nič. Bol to pogrom. O dva týždne týchto Rómov distribuovali do Štenbergu, do Holkoviec, do Ujezoničova. Naložili ich do vlakov a odviezli ich preč. Celý ten pogrom sa zahladil a ututlal. Nikdy to nikto nevyšetril. Nesmelo sa o tom rozprávať a ani sa verejne nerozprávalo. Dodnes v tej obci nebýva ani jeden Róm. Rómovia sa boja ísť. Dodnes sa vo Vlachove chvália takou frázou, že my sme si s Rómami vedeli urobiť poriadok a vy neviete? A to je to, čo v nás dodnes žije. Keď som hrával futbal a prišiel som do Vlachova, hral som za Dobšinú, kde sme boli traja Rómovia. Nasekal som pár gólov. To sme si vypočuli, čo všetko sme. Tie nadávky. A vždy prišlo k nejakému fyzickému útoku po zápase alebo na diskotékach," spomína Jozef "stále to je živé, ale málokto to vyťahuje. Dodnes sa vo Vlachove dejú aktivity spojené s Kotlebovcami, predtým so Slotovcami. Slota tam chodil veľmi rád. Tieto strany tam víťazia. Teraz už však vieme aspoň reagovať. Vieme chodiť. Vieme búchať, brániť sa..."vysvetľuje Jozef Červeňák ako sa dá dnes brániť proti rasistickým prejavom v spoločnosti.
"Pogrom na Rómov vo Vlachove nebol vyšetrený!", hovorí Jozef Červeňák, foto: Roman Hraník
Rómovia v dnešnej dobe
Po Nežnej revolúcii sa Rómovia začali postupne formovať ako národnostná menšina. Rómski politici zo Slovenska Gejza Adam a Vincent Danihel sa v roku 1990 stali poslancami Federálneho zhromaždenia. Poslankyňou Slovenskej národnej rady sa stala rómska disidentka Anna Koptová. Tá sa najväčšou mierou zasadila o to, aby v apríli 1991 vláda Slovenskej republiky prijala zásady vládnej politiky. Anna Koptová si na tieto udalosti spomína takto: "Slovenská vláda jasne deklarovala, že Rómovia sú národnosť, majú právo rozvíjať sa ako národnostná menšina a čerpať zo štátneho rozpočtu finančné prostriedky na rozvoj jazyka, na média, na svoj kultúrny rozvoj a na potvrdzovanie svojej etnickej identity. To bol začiatok emancipačného vývoja, kde Rómovia mohli povedať: sme tu a chceme byť dobrou a progresívnou súčasťou slovenskej spoločnosti."
Slovenský pedagóg, aktivista rómskej menšiny a predseda Strany rómskej koalície Gejza Adam zdôrazňuje formálnosť viacerých zákonov: "Na Slovensku máme dobré zákony, ale ich aplikácia je slabá. Nemáme ľudí, ktorí by pochopili, že ten zákon platí pre všetkých rovnako. Doteraz sa používa pomenovanie Cigán, pritom v Ústave je uvedené rómska menšina, Rómovia. Čiže už tu sa porušuje zákon. Samotní politici porušujú samotnú Ústavu. Ako sú stíhateľní?"
Zatiaľ čo národnostné a kultúrne práva a slobody Rómov sa po Nežnej revolúcii postupne začali uplatňovať, sociálne Rómovia začali výrazne strácať. Boli prví, ktorí po Nežnej revolúcii prichádzali o prácu a sociálne statusy. Boli prví, ktorí spoznali odvrátenú stranu kapitalizmu a dostali sa na hranicu chudoby. Rómov totiž zamestná málokto.
"Na jednej strane hovoríme o tom, že potrebujeme vzdelaných Rómov, ale keď sa taký Róm hlási o prácu, nechcú ho. Hovorím z osobnej skúsenosti z rodiny. Mám dvoch synov. Jeden je inžinier a druhý pedagóg. Keď sa hlásili do práce, po telefóne to bolo samé: "Jasné, jasné, berieme Vás..." Po predložení životopisu a dokladov o vysokoškolskom vzdelaní tak isto. Keď všakprídu na osobný pohovor a zamestnávateľ vidí Rómov, odrazu je miesto obsadené a zoberú radšej Neróma s maturitou. Preto museli moji synovia aj s rodinami odísť do zahraničia. Tam majú totiž šancu na dôstojný život a nediskrimináciu na základe rasy."hovorí smutne filozof Jozef Červeňák.
Predsudky a stereotypy o Rómoch posilňuje aj prevažne negatívny obraz Rómov vo väčšinových médiách. Napomáha mu aj fakt, že takmer polovica rómskej populácie je dnes nútená pre generačnú chudobu žiť v sociálne segregovanom prostredí osád bez infraštruktúry, energií a pitnej vody, mnohí v nelegálnych obydliach. Chudoba sa síce po Nežnej revolúcii dotkla celej spoločnosti, ale Rómov najvýraznejšie.
"Ľahšie sa to počúva, keď problému navlečieme etnické tričko." , pripomína Braňo Oláh. Hovorí, že je ľahšie nájsť vinníka za vlastné nešťastie, ako byť sebakritický. " Veľká časť majority dnes verí tomu, že sa nemajú dobre kvôli Cigánom, ktorí majú veľké dávky. Keby si o tom načítali, zistili by, že to nie je pravda. Ak k tomu pridáme rasové predsudky, tak Rómovia sú také obetné baránky. Predtým to boli Maďari, potom migranti, ale Rómovia sú Evergreeen. Médiá v tom zohrali tiež svoju úlohu. Nebude sa dobre počúvať, že Rómovia urobili to a to dobre. Ale perfektnú sledovať zaručí, že niekto urobil niekde nejaký zločin a povie sa, že to bol Róm. Ja som ešte nepočul, že by niekto povedal, že to bol napríklad Rusín."
"Ľahšie sa to počúva, keď problému navlečieme etnické tričko.", pripomína Braňo Oláh, foto: Roman Hraník
Vyriešia problém rasizmu na Slovensku úspešní Rómovia?
Eva Plešková - Gašparová si nemyslí, že na to stačia úspešní Rómovia, pretože im to majorita nedovolí."Veľmi ťažko si majorita púšťa našich vzdelaných šikovných Rómov medzi seba. Dokonca sú aj projekty zamerané na rómsku komunitu a vo vedení tých projektov je mizivé percento Rómov. Hoci dnes už vzdelaných, fundovaných Rómov máme dosť."
Braňo Oláh si myslí, že úspešní Rómovia môžu veľmi dopomôcť pri riešení rómskych problémov na Slovensku. "Lenže musia dostať šancu. Musia im otvoriť dvere tí, ktorí o tom rozhodujú. Ak nájdeme zatvorené dvere, nemôžeme začať nič robiť."
Podľa historika Reného Lužicu, je slovenská spoločnosť uzavretá do seba, aj napriek tomu, že urobila pokrok. "Vidí seba a menšiny jej skôr zavadzajú. Ideál by bol, keby na Slovensku žili len Slováci. Od roku 1918 až po súčasnosť, akoby politikom takáto situácia vyhovovala. Tie reči, aby sa Rómovia integrovali, sú skôr iba také heslá, ktoré nemajú obsah. Zoberte si, že máme jednu obrovskú menšinu - maďarskú, ktorá má silné politické strany, silnú identitu a predstavte si, že by sa ďalšia, stále početnejšia menšina takto zjednotila. To je ten problém. Väčšina by sa cítila ohrozená. Pre ten pocit ohrozenia nie je záujem, aby Rómovia napredovali. Sem tam môžeme niekoho ukázať ako pozitívny príklad, ale nič viac."
"Neexistuje zásadná konštrukcia boja proti extrémizmu," tvrdí René Lužica, foto: Roman Hraník
Dokážeme sa vôbec zbaviť rasizmu?
Podľa Branislava Oláha je rasizmus ako taký súčasťou ľudskej spoločnosti odnepamäti. Bohužiaľ."Nedá sa vykynožiť. Dá sa eliminovať na minimálnu mieru. O to ale musí mať záujem nielen minorita ale aj majorita. Každá zložka spoločnosti. Od médií, politikov až po obyčajných ľudí."
René Lužica hovorí, že rasizmus je konštanta, ktorá bude medzi ľuďmi stále. "Tak, ako nezanikne socialistická či nacistická ideológia... oni tu vždy budú. Vždy budú čakať na svoju príležitosť. Kotlebovci hrajú na reminiscencie z minulosti - na tú starú kartu. Ja mám taký pocit, že oni už vyčerpali svoj potenciál a ďalej sa neposunú. Znova ten rasizmus bude potrebovať nejakú novú ideológiu, ktorá bude príťažlivá pre masy a donesie nové myšlienky."
Jozef Červeňák vsádza na vzdelanie. "Je potrebné vzdelávať tých, ktorí sú rasizmom posadnutí. Treba reagovať na tie podnety, ktoré prídu. Vzdelávať ľudí v ľudských právach. Je potrebná veľká edukácia rómskych aktivistov. Ja mám pocit, že predtým než sa Kotlebovci dostali na scénu, bolo mnoho organizácií, ktoré robili rôzne projekty aj medzinárodné a teraz nič. Práve teraz ich ja osobne vyzývam, aby začali. Aby vzdelávali Rómov o ich právach."
"Pár akcii, ako napríklad akcia Šašovia, nezabráni novodobému fašizmu na Slovensku. Bola to akcia proti Judenmort ( Židovská smrť ). Táto kapela má veľmi dlhú minulosť a nikto to neriešil. Aj keď spievali o tom, že znovu vás nahádžeme do pece a podobné texty," myslí si Braňo Oláh.
"Vedeli sme desaťročia, že táto kapela existuje. To bola dokonca liaheň ako dostať voličov Kotlebovej strany. Paradoxom ale je, že Kotleba poukázal na to, že rómsky problém sa nerieši. Nedosahujú sa žiadne výsledky, ani domácimi, ani medzinárodnými projektami. On otvorene prehlásil, že tieto projekty a reakcia vlády je neadekvátna. Pokiaľ vlády tento prístup nezmenia, tak tu budú stále živly a príživníci. Nikdy pred ním neprišiel politik, ktorý by verejne povedal, že tu sa nič s Rómami nerobí. Ale musela prísť fašistická strana, ktorá upozorňuje, že tento problém sa musí riešiť,"zamýšľa sa Jozef Červeňák.
"Každá vláda zbiera dobré body. Chce upozorniť na to, že jej nie je nič ľahostajné. Ale tu chýba kontinuita, koordinácia, úplne jasná politika, ktorá by presvedčila ľudí, že takáto cesta nie je možná. Že je to cesta do pekla. My musíme rasistické skupiny absolútne poslať mimo spoločnosť. Nie je iná možnosť. Nie len tak niekoho obviniť a potom zistia, že nemajú dôkazy, tak ho pustia.... Ja si myslím, že sú to také politické hry. Neexistuje tu nejaká zásadná konštrukcia boja proti extrémizmu,"dodáva na záver René Lužica.
Informačné zdroje článku:
https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/167321-kto-vlastne-bol-anton-facuna/
https://suvada.sk/historia-romov-v-slovenskych-mestach.html
https://www.svusav.sk/data/uploads/publikacie/narodnostna_politika.pdf